Čítanie na pokračovanie

Neškriepim sa, možno si to len ja tak myslím, možno všetci ostatní radi chodievajú na huby napoludnie, prípadne podvečer — neviem. No myslím si, že po francúzsky sa nenadarmo „včasráno" povie „de bonne heure", čo doslovne znamená „dobrú hodinu". Nuž ja milujem tú dobrú hodinu. Nadovšetko na svete rád vchádzam do hory, keď je ešte šero a ticho a nedotknuto, keď ma pod prvým smrekom čaká môj prvý hríb, čo ako náročky narástol na kraji lesa a padol mi do oka, aby ma potešil. Ak sú už na kraji nedotknuté huby, znamená to, že ste naozaj prvý a môžete si chodiť spokojne, pomaličky a nemusíte sa báť o svoje odľahlejšie miestečká. Pravda, aj to sa môže stať, že natrafíte na obrezky, stružlinky z héb a že už blízko toho svojho najposvätnejšieho miestečká začujete tlmené hlasy: hubári rovnako ako rybári nemajú radi zbytočný hluk a hlasnú vravu. Darmo, aj keď je pre vás to miestečko posvätné, nepatrí len vám. Predbehli vás — nebedákajte. Každá poľovačka predpokladá aj úspech aj neúspech, poľovačka na huby nie je výnimka.

V rannú hodinu sa v lese občas odohrajú aj nehubárske dobrodružstvá. Zazriete párik hrajúcich sa veveričiek a postojíte so zatajeným dychom, kým vás to neomrzí alebo pokým veveričky neodbehnú. Tu vám v ústrety vybehne ostražitá líška, tu prebehne cez cestu pracovitý ježko, tu vzlietne ohlušujúco plieskajúc krídlami divý holub — sivák. Denný les býva akýsi skúpejší na podobné radovánky ako ranný, chladivý, čo zo seba ešte nestriasol nočný spánok.

A potom, neslobodno prepásť tú hodinu, keď šikmé slnečné lúče začnú prebodávať les ako zlaté spice: viaznu v huňatom ihličí a len s námahou sa predierajú k zamatovej vlhkej zemi. Modravé šero, popretínané zlatými reflektormi, sa pri spodkoch lesných obrov zakundolí, zachytáva sa o haluze a dvíha čoraz vyššie a vyššie. Nádherný je ranný les, keď je v ňom človek sám.

Rád chodievam do hory v tiché, ponuré dni, aj keď tu a tam spŕchne nehlučný, tichý dážď. Je rajskou hudbou počúvať jeho sugestívny, upokojujúci šuchot v lístí stromov. Ak sa rozprší väčšmi, môžete ho prečkať pod starou svrčinou. Pravda, majte na pamäti, že aj keď vyjdete spod svrčiny suchý a už pršať prestalo, aj tak vás zmočí mokrá tráva, haluze krov, lebo ich budete rozhŕňať a pritom vás riadne osprchujú dažďovou vodou, pred ktorou ste sa práve šťastlivo zachránili pod starou svrčinou.

A ešte príjemnejšia je hora v jesenný deň, keď fúka ostrý studený vietor. Svieti síce slnko, ale zo severu duje taký ľadový vietor, akoby sa Arktída priblížila a v tej chvíli už stála za lesom na horizonte. Ujko Nikita Kuzov vtedy vravieval: „Duje z nemachnatého kúta." Nemachnatý kút, teda taký, ktorý nemá brvná utesnené machom — ak ide o sedliacku chalupu. Ak by v chalupe bol jeden kút naozaj taký, v zime by v nej bolo pochopiteľne ako v psinci. Výraz „nemachnatý kút" na severnú časť nášho horizontu mi pripadá veľmi výstižný. Nuž a niekedy duje presne z toho kúta.

Na rieke a na poliach nieto už v tom čase roboty. Tvár i ruky, čo si odvykli od zimy, oziabajú, človek sa musí obliecť teplejšie, aby ho neprefúkalo.

V taký deň je pôžitok prechádzať sa v hore. Vojdete do nej ako z ulice do domu, je tam ticho, príjemne. Ak prídete na čistinku obrúbenú zozlatnutými brezami, môžete si poležať na mäkkej tráve, kde ešte hreje slnko ako v lete.

Len aby rástli huby! Počasie je vedľajšie. Aj v daždi, aj keď duje severák, aj v búrke je radostné vracať sa s plným košom. Smutné je vracať sa čo v akom krásnom počasí naprázdno. Neraz ide človek do hory len tak na prechádzku. Nič nenesie a je mu dobre na duši. Len čo však zoberie kôš, hneď sa ho zmocní celkom iná psychóza. Zrejme sa v živote vyskytnú dôležitejšie veci aj väčšie úspechy ako zopár desiatok húb, aj sklamania bývajú horšie ako prázdny košík, no keby ste vedeli, aké je trápne ísť cez celú dedinu s prázdnym košíkom! Človeku len po tom rozum chodí, ako vkĺznuť nenápadne do domu. Mimochodom, ak daktorý dedinčan predsa len nakukne do prázdneho koša, určite pokrúti hlavou a pokúsi sa človeka utešiť: „Ešte teda hríby nerastú. Márna sláva. Robia si, ako chcú! Zákona sa nedržia. Dakedy aj prší, aj je teplo, aj všetko je, ako má byť, a nerastú. Hríby krajskej vrchnosti nepodliehajú!"

Mimochodom, odkedy som postupne poznal a presvedčil sa, že v našich moskovských, vladimirských, skrátka stredoruských končinách rastie zo dvesto druhov a odrôd húb, z čoho je len šesť jedovatých a štrnásť nejedlých, zriedka nesiem domov celkom prázdny košík. Býva v ňom možno málo práve takých, ktoré zbierajú všetci a všade, no ako sa ráta za rybu aj rak, keď nieto rýb, tak je aj strmulka inoväťová či slizák mazľavý — huba. Vari vymenujem niekoľko húb, ktoré priemerný hubár nepozná. Hliva (obyčajná, jesenná, ustricová], bedľa vysoká, machovka obyčajná, pašupinovka obyčajná, lakovka ametystová, čírovka (žltohnedá, červenožltá, sivá, májovka, pôvabnica fialová), šupinovka (zlatozávojová, trávová), kučierka veľká, pečeňovec dubový, strapačka (zlatožltá, koralovitá), prášivka (guľovitá, hruškovitá), pestrec (sivý, černavý), chriapač (zbrázdený, kučeravý, jamkatý) ...

Všetky tieto huby sú jedlé, chutné, všetky rastú v našich lesoch, a predsa ich hubári obchádzajú. A to nehovorím o tých druhoch húb, ktoré síce každý pozná, no nezbiera ich preto, lebo nimi jednoducho opovrhuje. Na dedine málokto zbiera plavušu (druh plávky), čechračku, tanečnicu poľnú, ba aj šampiňón. Konvenčnosť má aj tu — ako v mnohom inom — veľké slovo. Vraj Sibírčania zbierajú len rýdzik korenistý, ostatné huby vrátane dubáka neuznávajú.