Čítanie na pokračovanie

No človek s citlivým srdcom sa pri pohľade na huby, o ktorých chcem teraz povedať pár slov, musí zamračiť a zosmutnieť.

Pravda, závisí to aj od toho, kde by na tie huby natrafil. Ak na rúbanisku, kde už nestojí ani jeden strom, iba pne, tak nemá čo smútiť. Ak v zdravom lese — má dôvod na obavy. Ide o to, že o takom lese by sa už nedalo povedať, že je zdravý. V istej knižke stojí: „Podpňovka obyčajná zväčša napáda úseky lesa so zakrpatenými stromami, zoslabnutými v dôsledku nepriaznivých životných podmienok." Skrátka, je to tak ako s ľuďmi. Priznám sa však, že ja nachádzam podpňovky zväčša na pňoch, nie na živých stromoch. A z hľadiska podpňoviek sú najvhodnejšie pne smrekové.

A máme tu hubu vari najuniverzálnejšiu zo všetkých húb. Spomenuli sme, že dubák sa zvyčajne nenakladá do soli, že rýdziky a mlieče sa nesušia a plávky nesmažia. V hubárskej príručke sa v opise príslušnej huby v poslednom riadku vždy hovorí o najvhodnejšom spôsobe jej upotrebenia. Napríklad: „Vhodná na upotrebenie za čerstvá" — alebo: „za čerstvá; solená". Málokedy nájdete pokope: „Upotrebiť za čerstvá; sušiť; nakladať do octu" — ako pri dubáku či kozáku. Iba jediná huba sa dá spracovať všetkými štyrmi spôsobmi. Keď je reč o nej, môže sa smelo vyhlásiť: „Upotrebiť za čerstvá; sušiť; nakladať do soli, do octu." A tou hubou je — podpňovka obyčajná.

Keď sa vyberiem na jeseň do hory, vezmem si kôš na bežné huby a do vrecka vopchám tri tašky. Pre prípad, že nájdem podpňovky, lebo ak už raz rastú, bol by hocaký kôš malý.

Daktorý peň je zo všetkých strán podpňovkami zababušený ako kožušinou; rastú nahusto, klobúk pri klobúku; každý klobúk gniavia, stískajú klobúky susedné. A nikdy sa nestáva, že by na jednom pni podpňovky rástli, a na tých v blízkosti nie. A tak človek odchádza z lesa s košíkom dopoly naplneným rozličnými hubami: dubákmi, kozákmi, masliakmi, kožuštekmi, plávkami, slizákmi, čechračkami, kuriatkami, rýdzikmi a okrem toho s troma taškami do prasknutia napchanými podpňovkami.

Ak by sa tak nagniavili iné huby, doma by ste na stôl vysypali iba omrvinky. No podpňovky ostanú celé, dokonca nie sú ani otlačené. Akoby boli z gumy, prehnú sa, zaperujú a znova vystrú. Môžete si ich hoc aj nadžgať do plecniaka a vydať sa s nimi na dlhú cestu s istotou v duši, že sa jediná huba nepoškodí.

Na jeden raz odšmyknete nožom aj desať podpňoviek. A ešte sa pri pni túlia desiatky a desiatky belavých škvrniek. Ďalší šmyk, ďalších desať húb. Pritom ich držíte za klobúky ľavou rukou. A aj tak v ľavej ruke ostanú — v trse ako kytica. Nôž škrípe, prerezáva pomerne suchú, tvrdú, no pružnú dužinu viacerých húb odrazu. Obzriete sa, vidíte naokolo ďalšie a ďalšie pne obrastené hubami a máte dojem, že ich do súdneho dňa nepozbierate, no napokon ich odrežete všetky, sú v taškách, a dlhá zima urobí potom nad nimi definitívne kríž.

Je dosť húb, súcich na univerzálne upotrebenie. Dubák sa teoreticky dá smažiť, sušiť, nakladať do soli aj octu. No iste sa nebudete škriepiť, že sušený dubák je chutnejší ako solený alebo smažený. Podpňovka je vari jediná huba, keď človek nevie, ktorému spôsobu dať prednosť, je rovnako dobrá smažená, sušená, naložená v octe i v soli. U istých známych sme jedli podpňovky v octe s cesnakom a boli skvelé. Nato sme skúsili dať cesnak aj do nálevu pri nakladaní iných húb, ale efekt nebol nijaký. Teda — do nálevu sa má dať cesnak iba pri podpňovkách.

A predsa prežívate dvojaké pocity, keď natrafíte na úsek lesa zamorený podpňovkami. Dokonca ste v pomykove: máte odrezávať huby starostlivo ako dubáky alebo rýdziky, aby ste nechtiac nezničili podhubie, alebo máte naschvál trhať hnedé šnúry rozliezajúce sa po lese a sputnávajúce nové a nové stromy. Všetky klobúkaté huby v lese sú pomocníkmi stromov, iba táto huba je ich nepriateľ, je zločincom, agresorom. V istej knižke sa opisuje agresivita podpňovky obyčajnej takto:

„Väčšina obyvateľstva — v mestách predovšetkým — nevie, že podpňovka je nebezpečný škodca lesov. Pravda, odborníci to vedia už dávno.

Je známe, že podpňovka môže zničiť približne dvesto druhov vyšších rastlín, vrátane zemiakov.

Zistilo sa, že na území ZSSR podpňovka často ničí mladé kultúry aj starú výsadbu: borovice, smreky, jedle, duby, moruše a iné. Neraz zapríčiní uschnutie celých úsekov lesa. Podpňovka ničí obyčajne stromy už čímsi zoslabené (požiarom, nedostatkom vlahy atď.], môže však zničiť aj zdravé.

Podpňovka je voči hostiteľovi a substrátu až taká nenáročná, že ničí nielen všetky druhy drevín v ľubovoľnom veku, ale je schopná žiť aj na úkor mŕtvej dreviny, najradšej pňov. Preto sa podpňovka ľahko rozšíri aj do nových úsekov lesa, najmä ak sa tam vytínajú stromy bez preventívnych opatrení, t. j. ponechajú sa pne, kde môže táto huba rásť. Vtedy predstavuje podpňovka reálne a bezprostredné nebezpečenstvo pre susedné stromy.
Vysvetľuje sa to tým, že podpňovka sa rozširuje nielen prostredníctvom výtrusov, ale aj prostredníctvom rizomorf ... ktoré majú tvar rozvetvených šnúr tmavohnedej farby, hrubých 2—3 mm a dosahujúcich dĺžky niekoľkých metrov... Kým sú rizomorfy v pôde, majú valcový prierez, keď však preniknú pod kôru pňa alebo stromu, sploštejú... Nákaza nepreniká len cez ranky na koreňoch. Rizomorfy sú schopné preniknúť do koreňov zdravých stromov cez puklinky a napokon aj cez nepoškodenú kôru.

Keď sú už rizomorfy pod kôrou, vytvoria vejárovité podhubie, ktoré prenikne do koreňov a súčasne sa šíri pod kôrou kmeňa do výšky 2—3 metrov. Toto podhubie svetielkuje v tme rovnako ako hnijúce drevo, ktoré je ním pretkané.

Podhubie vniká do drevoviny stržňovými lúčmi, pričom sa sústreďuje v živičných kanálikoch ... Preto živica vyteká a hromadí sa pri spodku stromu vo forme hrč a v horných častiach stromu sa hromadí pod kôrou. Tie hrudky živice tvoria .živicové bariéry', ktoré zabraňujú hubám šíriť sa pod kôrou. No huba túto bariéru prekoná. Strom zoslabne: koruna zredne a prírast sa znižuje. Oslabený strom napadnú kôrovce, ktoré dielo skazy urýchlia. Odumretie väčšej časti koreňov alebo väčšej časti kambia v obvode kmeňa znamená pre strom — smrť.

Choroba vyvolaná podpňovkou trvá pri mladých rastlinách približne tri roky, pri dospelých — desať rokov aj viac." (Huby — priatelia i nepriatelia človeka.)
Podpňovka je teda krutý agresor. A my sme celí uveličení, keď nájdeme bohaté trsy a radi ich konzumujeme!

Musím sa však čestne priznať, že k podpňovke, napriek podrobnému opisu jej záškodníckej činnosti — nemám vzťah ako ku zločincovi a parazitovi. No hej, požiera stromy. No aj zajačik požiera mladé výhonky a obhrýza kôru a los ničí mladinu a tetrovy ozobávajú na stromoch púčiky!

Ide o toto: vidím veľké lesné priestranstvá, kde je pôda medzi stromami trestuhodne udupaná pasúcim sa statkom do takej miery, že tam ani tráva nerastie, nieto huby alebo mladé stromy; vidím veľké lesné priestranstvá zakrámené suchármi, obrezkami vrcholcov a kmeňov do takej miery, že sa nedá prejsť, a to všetko hnije a šíri nákazu po celom lese; vidím veľké lesné priestranstvá, kde je pôda rozrytá i ubitá pásmi traktorov, vlečúcich zoťaté stromy; viem, že desiatky miliónov kubických metrov dreva hnijú u nás na rúbaniskách, lebo ich nedopravili do závodov; viem, že ďalšie desiatky miliónov kubíkov vyjdú na zmar už ako odpad v drevospracujúcich závodoch; viem, že dná našich veľtokov, po ktorých sa splavuje drevo, sú na stovkách a tisíckach kilometrov vystlané guľatinou; viem, že v Nórsku funguje akciová spoločnosť, čo žije z výlovu dreva, ktoré sme my nechali odplávať do Ľadového oceánu; vidím, že ak chce kolchozník opraviť plot, zotne zo dve stovky smriečkov, z ktorých by o desať rokov boli veľké stromy; viem, že človek s obchodným duchom pre kilogram borovicových zelených šišiek (v zime sa dá na nich trhnúť až pätnásť rubľov j zotne na boroviciach všetky konáre odhora nadol; vidím mohutné borovicové lesy, z ktorých sa usilovne ťaží živica; viem, že pri dnešnom tempe stínania — napríklad v Karpatoch — neostane o desať—pätnásť rokov jediného urasteného stromu; viem, že sa u nás vytínajú stromy dokonca aj v oblastiach chrániacich proti vode; viem, že ročná nadmerná ťažba dreva dosahuje voči prírastku tridsať percent...

Keď toto všetko vidím a viem, pripadá mi rodina sympatických podpňoviek, čo ako kožušina zahaľuje peň alebo spodok živého stromu, ako nevinná lesná idyla.