Čítanie na pokračovanie

Stojí za to chodiť do jarného lesa aj v apríli, ak aj nie pre tie prekliate, začarované smrčky, tak preto, aby ste si posedeli na kopčeku a hľadeli do ohníka.

Bol som práve na kraji lesa, keď som zazrel, že ku mne mieri pastier a už z diaľky sa usmieva. Pre každého poľovníka, rybára či hubára, je mrzuté, keď sa vracia s prázdnymi rukami a stretne sa s ľuďmi, ktorí mu nakúkajú či už do vedra, kapsy alebo do koša. Ja som sa v tých dňoch uchyľoval k ľsti. Nevláčil som so sebou kôš, ale vo vrecku som mal tašku. Ak nenájdem nič — nijaké nešťastie. Veď som sa len prechádzal. Ak niečo nájdem — do tašky sa zmestí aj viac ako do koša.

Pastier si sadol k ohníku a tak ma priprel, že som hneď s pravdou vyrukoval. Ani neviem ako, celý utrápený som sa mu zveril, že už ľa koľký deň chodím a chodím a nenašiel som ani jeden jediný smrčok. Asi to bude pre tú neskorú jar. Veď toho roku sa všetko oneskoruje najmenej o tri týždne.

— A to si kde nabral?! — začudoval sa pastier. — Včera ich doniesol Ignat z prokošinskej hory plnú putňu. Také tvrdé, zdravé. A dnes Kaťuška Gromovová fajzom nazbierala za fertuchu. Vieš, Ivan sa ide za smaženými hríbmi zabiť. Tam ich je! Už aj choď ta! Nazbieraš si do vôle. Včera ich Ignat za celú putňu dotrepal.

Prokošinský les som poznal. O to bol môj údiv väčší. V tej hore je pár borovíc a plno borovicových a smrekových pňov. Medzi nimi sa povaľujú hŕby spráchnivených haluzí. Hŕby, kedysi našuchorené, poklesli, rozpadli sa, spod haluziny vyrazili rastliny, aké na rúbaniskách zvyčajne rastú: vŕbka úzkolistá a pŕhľava. Tu a tam sú maliny. Podaktoré hŕby raždia ktosi spálil. Aj tie zhoreniská zarástli trávou. Pri pňoch a raždí rastú prehojne jahody. Bližšie k pňom sú drobnejšie, suché, bližšie k raždiu vo vysokej tráve veľké a šťavnaté. Teda hora požehnaná jahodami.

Mne, ktorý som v tých dňoch cválal po vlhkých listnatých lesoch, ani vo sne nenapadlo, aby som šiel do prokošinskej hory. Priznám sa, že ani teraz na ceste ta som pastierovi veľmi neveril. Asi si zo mňa vystrelil. Bude ma pozorovať, až kým nedôjdem k borovicovým pňom a zhoreniskám, a bude sa od smiechu za brucho chytať. Nedôverčivo som obišiel prvý peň, kúsok podišiel, a tu som skamenel od nadšenia. Hoci nadchýnať sa vlastne nebolo čím — ak by totiž bolo treba vymyslieť dokonalé hubové monštrum, hubového Quasimoda, určite by sa nedalo vymyslieť nič lepšie ako hnedé čudo, na ktoré som sa práve díval.

Tak veru. Môj prvý smrčok ma potešil sprvu len tým, že som ho videl, až neskôr som v ňom objavil svojráznu krásu. Aj ropucha môže byť krásna, i keď bola pre nás od detstva symbolom čohosi takého ohavného, nepríjemného, odporného, že sa nám hnusilo jej čo len dotknúť, nieto chytiť do ruky a nadchýnať sa ňou.

To, čo rástlo teraz predo mnou, vyzeralo ako poriadne očistené jadro orecha. Farba tmavohnedá, veľkosť päste. Čosi mozgovité, s lalokmi, hlbokými dutinami, v ktorých sa ochladzovali slimáčiky. V priereze ako chrupka, biele s nádychom do fialova.

Pochytilo ma vytrženie zlatokopa, čo narazil na výdatnú žilu. Nebolo skoro pňa, kde by nerástli dva, tri tie nepekné výtvory prírody, ktorú nie vždy chápeme. Rastie predsa dosť normálnych húb s klobúkmi a hlúbikmi! No jej treba ešte tieto ohavy, tieto očarujúce, tieto fascinujúce ohavy, tieto šťavnaté hubiská. Pre čosi ich príroda potrebuje, a potrebuje práve teraz, v apríli, len čo zíde sneh. Toto malé tajomstvo nikdy neodhalíme. Čo nás vlastne po tom. Hlavná vec, že tašku mám do prasknutia plnú. Pastier mi z diaľky nadšene kýva, ja hrdo dvíham tašku. Prvý raz v tých dňoch sa vraciam domov s korisťou, a nie bársakou. Povedzte, potrebuje človek veľa, aby mu bolo veselo?

Keď zazreli moje dcéry tašku plnú nevídaných húb, začali skákať, tlieskať. Žena bola voči smrčkom rezervovanejšia, no aj tak prejavila údiv, že som napokon dosiahol svoje. Márna sláva, keď človek vidí tú hubu prvý raz, údivu sa neubráni.

— A si si istý, že medzi tými smrčkami nie je ani jeden ušiak?

— To je otázka! Včera ich Ignat nazbieral za putňu. A Kaťa Gromovová za fertuchu. Ignat bol lesník, ten hádam vie, čo sú smrčky.

— Vidím, že sú to smrčky, ale ide o to, že sme nikdy nevideli ušiaka, a teda nevieme, čím sa od neho líšia...

Obsah tašky sme vysypali na stôl a všetci štyria sme sa svorne pustili do roboty. Tentoraz nebol sortiment pestrý. Samé smrčky. Krájali sme ich na drobno, ako sa len dalo, z hlbokých záhybov sme odstraňovali hrčky zeme, mravčeky, slimáčiky. Krehké plodnice našich húb sa krájali skvele a o chvíľu sme mali pred sebou plné hrnčisko hnedkastej sečky.

Varili sme tú sečku veľmi pozorne, uvádzali do varu, vodu zlievali, znova dali zovrieť. Potom sme to všetko precedili a dali smažiť. Domáca pani v jednom kuse vyhlasovala, že tú otravu nevezme do úst, načo som ja povedal, že ani nemusí, že to vyskúšam najprv na sebe, len nech ich už preboha dorobí.

Huby sa veľmi scvrkli. V hrnci ich ostala slabá tretina, no na panvici ich bola dosť hrubá vrstva. Vtedy sme ešte nevedeli, ako sa smrčky správne pripravujú. Jednoducho sme ich smažili na masle, a to dosť dlho. Huby praskotali, nadskakovali ako vlhké polená v peci. Tá streľba nás trochu mýlila, ale utešovali sme sa tým, že asi práve vtedy vychádzajú z húb všetky škodlivé a jedovaté látky.