Čítanie na pokračovanie

Les je tichý, vznešený, čistý, skoro rozprávkový. Dovtedy som nič podobné nevidel ani na západ od Uralu, ani na Urale, ani východnejšie či južnejšie od neho. Tá jedinečnosť vyplýva z harmónie mohutného borovicového lesa, porastu — nižšieho ako človek — striebristobielych machových vankúšov (bez krovia), velebného ticha a z fantastických šíkov mlčanlivých, meravých húb, prevažne tiež akýchsi celkom neobyčajných, ozrutných.

Je ich tam strašne veľa. Kam oko dovidí do hĺbky lesa — takých sto až dvesto metrov — samé huby. Ozrutné žiarivé muchotrávky. Celé pásy, retiazky, ostrovčeky a vlnovky kožuštekov, masliakov. Svietivé hniezda rýdzikov. Kopčeky nadvihnutého ihličia s bieloskvúcimi okrajmi vykúkajúcich mliečov. Velikánske — ako hore dnom prevrátené misky — kopuly brezákov a červené kopuly osikáčov. Akési mne celkom neznáme obrovité huby v širokých pásoch. Ale to najhlavnejšie, čo v človeku vyvolalo údiv, ba spočiatku ohromenie, boli dubáky, dubáky medzi tými hordami húb. Rastú po jednom aj v húfoch po desať, dvadsať kusov aj viac, tmavohnedé i svetlejšie, s mohutnými kopulovitými klobúkmi uprostred striebristého machu a hnedého ihličia so švíkmi bielomachu. Okolo týchto obrov sa spod ihličia, machu, borovicových vetvičiek derie mlaď ‚oceľové pastičky'.

Neskôr som sa dozvedel, že to, čo som videl, nebola nejaká náhodná explózia húb. Vraj je to v tej borine, teda v tých miestach, celkom všedný úkaz (o iných končinách týchto borových lesov to nemôžem tvrdiť s istotou).

Šofér z nášho ústavu ma ubezpečoval, že do toho borovicového lesa chodieva pravidelne od roku 1959 a rok čo rok tam vída množstvo rozmanitých húb, vrátane dubákov a rýdzikov. Tvrdil mi, že tak to býva každý rok až do konca októbra."
Ja dodám už len toľko, že v tom šesťdesiatom siedmom bola aj okolo Vladimíra hojná úroda dubákov.

Najprv som pochodil horičky pri Alepine — nazbieral som vtedy zo 150—125 nádherných dubákov. Potom som si povedal, že zájdem do leningradskej Dubrovy — do lesa, čo sa začína osem kilometrov od nás a ťahá sa zo desať vierst do Petuškova a ďalej až k Moskve. A ukázalo sa, že netreba chodiť až k Bratskému moru a ,stuhovej' borine medzi Irtyšom a Obom. Húb bolo toľko, že sme napokon z lesa ušli so zažmúrenými očami — inak by sme sa odtiaľ do smrti nedostali. Na každom kroku záľahy dubákov, a pritom dubákov mladých, čo práve vykukli spod zeme.

No tu sa už poľovačka zmenila na remeslo, a ja som už nikdy do Dubrovy nešiel, lež oddal sa tichej poľovačke na huby najvznešenejšie — na rýdziky. Tmavo-oranžové disky prebleskovali v onom roku na suchých krajoch borovicového lesa cez ešte stále zelenú, no už jesennú trávu*

O hríbe obyčajnom som začal hovoriť v súvislosti so smrekovým lesom, hoci je známe, že rastie takmer vo všetkých základných typoch lesa, teda v borovicovom, smrekovom, dubovom aj brezovom, okrem lesa osikového a jelšového. Tak vzniknú rozličné odrody tej istej huby, odlišujúce sa zafarbením klobúka a — čo je podstatnejšie — tvrdosťou dužiny. V brezových lesoch má tento hríb svetlejšie klobúky, v borovicových a smrekových tmavšie až tmavohnedé, ba čierne, a občas aj tmavočervené. Teda nijaký podstatný rozdiel. Vlastne nijaký. A predsa odborníci aj dodávatelia uprednostňujú hríb obyčajný — smrekový. Daktorú odrodu bolo predsa len treba vyhlásiť za normu, aby sa ostatné mohli pokladať za odklon od nej. A tak sa v našej mykológii za normu prijala odroda smreková.

No ja som dal tento hríb do súvisu so smrekovým lesom preto, že u nás, v našich lesoch a horičkách okolo Alepina — na dosah hubára s košom — rastie najmä pod smrekmi.

Vieme, že hríby (obyčajné) rastú len v starých (vyše päťdesiatročných) lesoch. Náš Panský les, ktorého opisom som začal túto kapitolku, je určite starší, a tak v ňom hríby samozrejme rastú. Uprostred lesa ich býva málo, rastú skraja, tak asi päťdesiat krokov do hĺbky.

Vedci konštatovali, že huby vo všeobecnosti rady rastú v lesoch, kde je horná machnatá pôdna vrstva nejako poznačená ľudskou činnosťou. Vraj ľudia aj výpravy, čo zablúdia v tundre, podľa húb poznajú, že je nablízku ľudské obydlie, osada, dedina, skrátka — človek.