Čítanie na pokračovanie

Huby sú dôkladne prebádané.*

* V rukopise som mal: „Dnes sú už huby dokonale prebádané." Keď mi Poľovačku na Huby uverejnili v časopise, redaktori ma, pravdaže, hravo prehovorili, aby som túto formuláciu trochu zmiernil. No môj výrok - hoci už zmiernený - vzbudil u čitateľov aj tak množstvo námietok: všetky sa zhodovali a všetky boli namierené proti mne. Aspoň jedna z nich: „Nemôžem neoponovať optimistickému tvrdeniu, že teraz sú už huby dôkladne prebádané“. Literatúra zanecháva totiž v človeku opačný dojem. Je pravda, že pri čítaní natrafí na mnoho pozoruhodných názorov, ako napríklad, že masliak kravský, slizák mazľavý a pôvabnica fialová sú huby-antibiotiká, že rýdzik korenistý je prostriedok proti tuberkulóze, že isté druhy húb spomalia bujnenie rakovinového nádoru (výskum japonských lekárov), že pomocou hnojníka atramentového sa lieči alkoholizmus (experimenty československých lekárov), že profesor Vvedenskij, ako uvádza A. Molodčikov v knižke Vo svete Húb, pokladajúc muchotrávku červenú za krásny exemplár hríba obyčajného, vymočil ju v octe a bez ujmy na zdraví skonzumoval... Áno, to všetko je veľmi zaujímavé, no aj tak by som sa neodvážil zjesť muchotrávku červenú, ani by som nikomu neodporúčal, aby sa z opilstva liečil pomocou hnojníka.

No, žarty nabok. Mám pred sebou monografiu B. P. Vasilkova Hríb obyčajný (vydavateľstvo Náuka, Leningrad 1956). Na konci je zoznam literatúry — trinásť husto tlačených strán. Zdalo by sa teda, že tento kráľ húb je skrz-naskrz prebádaný. Len čo si však v knihe zalistujete, s údivom zistíte, že sa autor často utieka k opatrnému „zrejme, dá sa predpokladať, podľa všetkého“. Že často uvádza protichodné názory, pričom sám nijaký záver nevysloví. „Dosiaľ sa pozitívne nevie, v čom sa hríb obyčajný zhoduje s ostatnými druhmi húb“ (str. 58.). „Ani otázka výživnosti jedlých húb, predovšetkým hríba obyčajného, nie je ani zďaleka ujasnená“ (str. 111). „Ako viem, nerobili sa v súvislosti s výživnosťou a chuťovými vlastnosťami rozličných foriem hríba obyčajného nijaké vedecké experimenty“ (str. 112). A celkom úprimne: „Biológiu hríba obyčajného a jemu podobných druhov zatiaľ dobre nepoznáme“ (str. 91).

Nie veru, nedá sa povedať, že by boli huby dôkladne prebádané.
Uviedol som teda ukážku z listu čitateľa a pri tej príležitosti by som rád povedal, že tých listov som dostal veľa. Každá knižka vyvolá čitateľský ohlas, to viem. Lenže listy na moju „hubársku" knihu sa vyznačujú istou zvláštnosťou. Všetci pisatelia sa usilujú môj text doplniť opisom nejakého prípadu z vlastnej hubárskej praxe. Preto tu a tam výňatky z listov mojich čitateľov uvediem. A keďže sú niektoré dlhšie ako knižná strana, včlením ich do textu ako nový odsek a označím hviezdičkami.


Tak teda, huby sú dôkladne prebádané. Isté je, že dnes už aspoň netreba vyvíjať toľké úsilie, ako musel svojho času vyvíjať Aksakov, keď chcel vyvrátiť tvrdenie, že huby sa rodia vďaka tôni.

Vieme, že Aksakov napísal okrem iných kníh aj dve mimoriadne zaujímavé, a to: Poznámky o rybačke a Zápisky poľovníka s puškou z Orenburskej gubernie. Vecne, až hádam trocha suchopárne rozpráva, ako sa vyrobí udica či ošetruje zbraň. Kapitoly majú názvy: Technická časť poľovačky s puškou, Náboj, Strelný prach, Handrové zátky, Delenie zveriny na druhy, O chuti mäsa a príprava slučích druhov ...

Na pohľad teda nič pre človeka, ktorý nie je poľovníkom. No ja, ako človek, čo v živote nevystrelil zo strelnej zbrane, môžem dosvedčiť, že všetko, čo Aksakov napísal, sa číta ako najnapínavejší román a máte chuť sa k tomu vždy znova a znova vrátiť. Umenie má istú pozoruhodnú vlastnosť. Duševné rozpoloženie umelca prechádza na čitateľa, i keď o nijakom duševnom rozpoložení vlastne nebola reč. No uletieť do vysokých sfér psychológie tvorby a zákonov umenia, keď máme hovoriť o prízemnejších veciach, a to o hubách, je vari priveľké riziko.

Aksakovove knižky, ktoré som spomenul, poznajú azda všetci. No nie všetci vedia o jeho sne napísať knižku o hubách v tom istom štýle. Dokonca sa do nej aj pustil. Keby ju bol dopísal, bola by sa volala Poznámky a postrehy poľovníka na huby. A tak by bol autorom pozoruhodnej trilógie: o rybárstve, poľovníctve ako takom a o hubách. Tretiu knižku si už, žiaľ, nikdy neprečítame. Základy však položil: jestvuje sedem knižných strán, akýsi všeobecný úvod. Čítame poslednú vetu všeobecnej časti: „Spomenul som teda jednotlivé druhy húb, teraz porozprávam o odchýlkach v raste húb podrobnejšie." Nestihol už.
Zmieňujem sa o tomto preto, aby sme si uvedomili, že ešte len pred sto rokmi musel vzdelaný človek vážne hovoriť o tom, že huby sa nerodia len vďaka tôni.

„Nielen v tôni (ako si mnohí myslia), ktorú vrhajú konáre, spočíva tajomná moc stromov plodiť huby; tôňa je prvou príčinou, to je pravda; chráni zem pred páliacimi slnečnými lúčmi, udržiava pôdu vlhkú, ba až mokrú, čo je prepotrebné hore i hubám; no ja si myslím, že na zrode húb majú najväčšiu zásluhu korene stromov, ktoré zavlažujúc okolitú pôdu, dodávajú jej živiny a to, v čom podľa mojej mienky spočíva tajomstvo zrodu húb...