Čítanie na pokračovanie

Pokiaľ ide o chuť šampiňóna, treba povedať toto: ako nemá dubák páru sušený, tak si šampiňón po práve drží prvé miesto na panvici. Ani jedna smažená huba sa nedá čo do jemnosti chuti a arómy porovnať so smaženým šampiňónom. V reštauráciách sa šampiňóny najčastejšie pripravujú pokrájané a na smotane, alebo usmažené na masle vcelku, zachovajúc si tvar. Ja si však myslím, že aj keď sa šampiňóny rozmrvia alebo pri smažení premenia na beztvarú masu, ich chuť ostane jedinečná. Pravda, ak sa smažia staršie huby s tmavými lupeňmi, čierny pokrm nevyzerá nijako vábne, ale to nás nesmie odradiť. Chuť a aróma vyvážia všetko.

Keď prídeme domov s veľkou korisťou šampiňónov, musíme predovšetkým oddeliť mladučké od mladých, a mladé zas od starých. Tie najmladšie, „oriešky", sa hodia najlepšie do octu, mladé treba usmažiť, dať do pohárov a zaliať roztopeným maslom. Tak sa zásobíte prvotriednymi čerstvými hubami na celú zimu. Staré ... všetko závisí od toho, koľko ich máte, môžete si aj z nich urobiť zásoby na zimu — to bude akože druhá akosť; môžu sa aj sušiť, aby ste mali čo prihodiť (na zlepšenie arómy j do zmesi iných húb, keď budete robiť hubovú nátierku.

Nedávno som objavil nové nálezisko šampiňónov. Asi tak tri kilometre od našej dediny je samota. Istá roľnícka rodina si kedysi zobrala v rámci stolypinskej pozemkovej reformy „odrub" — niekoľko desatín pôdy — a začala gazdovať. Dnes by z toho bolo pravdepodobne už riadne gazdovstvo. Nedávno ma navštívil istý penzista z Moskvy. Zbiera rozličné historické údaje o vladimirskom kraji a už má množstvo zaujímavostí aj z čias vpádu Poliakov, aj z čias revolúcie, aj z čias roľníckych nepokojov medzi revolúciou a kolektivizáciou. Všetko starostlivo zbiera a mieni napísať čosi medzi dejinami vzniku sovietskej moci v našom kraji a dejinami straníckych organizácií.

Z toho človeka sa vykľul syn onoho roľníka, čo bol na samote gazdom. Potvrdil mi, že by z nej teraz už pravdepodobne bolo veľké a bohaté gazdovstvo, ale že sa všetci, to jest, on a jeho bratia, porozchádzali, a tak na mieste samoty — domu, dvora, kôlni a sýpok — ostal dnes len rad dubov. Mladé dubčeky vysadil ešte jeho otec. Ujali sa, zosilneli, vyrástli, a teraz dotvárajú kolorit krajiny, vidieť ich dokonca aj z našej záhrady. Vďaka nepochopiteľnej náhode ich do dnešného dňa nezoťali.

Keď mi porozprával o tej samote (aj kadejaké iné podrobnosti), rozhodol som sa, že si zabehnem do bývalého gazdovstva ruského sedliaka, obzriem si zblízka duby i miesto ako také, a tu som vám natrafil na neuveriteľné koberce šampiňónov. Zrejme bola pôda na mieste samoty dobre premiešaná s hnojom, aj konským, lebo gazda si držal zopár koni a kráv. Mali aj záhradu, ktorú hnojili, aj dvor, kde sa kopili fúry hnoja, mali sýpku, kde hnila senná mrva, a tak nečudo, že na pohnojenej pôde sa vyrojilo nespočítateľné množstvo šampiňónov. Hoci som bral len mladé, aj tak som celú úrodu nepozbieral.

Teraz vám musím porozprávať istú fantastickú historku súvisiacu so šampiňónmi. Keby jestvovala hubová civilizácia, keby si huby písali dejiny a vyzdvihovali v nich najzaujímavejšie udalosti a najslávnejšie osobnosti, tak by určite postavili pomník trom šampiňónom, ktoré vyrástli v Moskve roku 1966. Aj ľudia by im mohli vzdať hold: ak aj nie pomníkmi v centre hlavného mesta, tak aspoň tým, že by si ich vryli do srdca a pamäti. Lebo je to veru príklad hodný nasledovania.

Udialo sa to na jeseň roku 1956, v tridsiatom deviatom roku sovietskej moci, na Manéžnom námestí, tri kroky od múra Manéže: tri šampiňóny prerazili od spodku asfalt hrubý niekoľko centimetrov, rozmetali ho ako pri výbuchu a vyšli na svet boží.

Pravda, pôda pri Manéži pod mŕtvym asfaltom sa hnojila po viac storočí: v Manéži totiž chovali kone. Ale aká to sila života, aká dravosť dosiahnuť výšiny, svetlo, slnko, vzduch, slobodu!

Otázka: Prečo neurobili ten hrdinský skutok skôr? Odpoveď by mohla znieť, že v tom roku vznikli vhodné podmienky, možno do niektorej štrbinky presiakla voda. No dá sa odpovedať aj takto: dovtedy zbierali sily.

Či už tak alebo onak, keď je mi s niečím na nevydržanie ťažko a zdá sa mi, že tým nepohnem a ďalej sa nedostanem a upadnem do totálnej beznádeje, pripomeniem si tri nežné, mäkké, zraniteľné šampiňóny, ktoré rozmetali ako granát bezcitný, mŕtvy asfalt, čo sa vzoprie aj zbíjaciemu kladivu. Tie tri huby by si ozaj zaslúžili pomník!

* „Raz sme sa tiež stali očividnými svedkami gigantickej sily šampiňóna. Stalo sa tak roku 1963 nejako koncom augusta. Po práci sme si so ženou povedali, že pôjdeme do kina. Asi hodinu pred začiatkom sme si kúpili lístky a šli sme sa ešte prejsť, aby sme si, ako sa vraví, prevetrali pľúca. Šli sme práve okolo akéhosi domu, keď sme si všimli, že kusisko asfaltu vyčnieva asi takých desať—pätnásť centimetrov nad úroveň chodníka. ,Pozri, hen máš kopu pečeríc (tak sa u nás na Ukrajine volajú šampiňóny)!' natiahol som ženu. Samozrejme som to nemyslel vážne. No žena šla ta, zohla sa a pozrela pod asfalt. Keď som videl, ako sa zatvárila, šiel som sa pozrieť aj ja. Bolo to šokujúce. Kopa pečeríc naozaj spojenými silami pohla z miesta kus chodníka a nadvihla ho. ja a žena sme len s námahou (!) prevrátili uvoľnený asfalt a šli sme si oči vyočiť. Skrátka, čo vám mám rozprávať, do kina sme sebou niesli v narýchlo kúpených novinách tri až tri a pol kila šampiňónov, pričom jeden z nich mal klobúk s priemerom asi dvadsať centimetrov a hlúbik ako ruka. Táto huba, ako aj jej sestry boli poznačené tým strašným úsilím, mali plno výrastkov a hrboľov, no boli mladé."*