Čítanie na pokračovanie

* Istý čitateľ mi vyčítal, že som nehovoril o novgorodských listoch na brezovej kôre. Veru, pred mnohými stáročiami používali naši predkovia brezovú kôru ako papier a istotne má svoj podiel na ich vzdelanosti.

Ďalší čitateľ zainteresovane píše: „Veľkú pozornosť venujete breze, a fakt je, že si to aj zaslúži. A predsa ste opomenuli istú veľmi dôležitú vlastnosť tohto stromu.

Decht - nie je vari produkt brezy? Že to neviete!! Každý sedliak - najmä na severe - vie, že bez dechtu sa na dedine nevyžije. Dechtom sa napúšťa vyrobená hovädzia koža, vďaka nemu je pružná, tmavohnedá a impregnovaná.

Kožené čižmy na našich severných dedinách (v Archangeľskej oblasti sa krpce jakživ nenosili), kde sa často treba brodiť v močiaroch, sa napúšťali dechtom. Preto mali - aj keď nebolo gumových čižiem - naši poľovníci, drevorubači a smoliari, ktorí trávili vo vode často aj dvadsaťštyri hodín, vždy nohy v suchu. Za to teda vďačia dechtu. A húžvy, remence, postroje a všetky tie holinové kožené výrobky? Napúšťajú sa predsa dechtom! Bez toho by tvrdli a lámali sa.

Vari vám nie je povedomá príjemná vôňa dechtu na konskom postroji?

A čo chránilo roľníkov na poli pred kadejakou háveďou, komármi a muškami? Bol to decht, ktorým si natierali odhalené časti tela - ruky, tvár.

Dnešný mladý človek pozná toto slovo len vari z porekadla: „Do súdka medu - lyžicu dechtu", alebo ako lekársky prostriedok, čo sa predáva v lekárňach popri iných mastiach. No sedliak, žijúci na dedine pred tromi desaťročiami, pozná aj spôsob, ako ho vyrábať, aby brezový les neutrpel ujmu.

Decht sa vyrába z brezovej kôry. Brezová kôra sa zlupuje v lete zo stromu, ale tak, aby sa nepoškodila spodná kôra, čo by znamenalo odumretie stromu. Nie je nevyhnutné - pre decht - odrať brezovú kôru živej brezy. Veď v lesoch je toľko vývratov! Zhnité drevo sa vydrobí z kôry a z nej sa potom získava decht.

Na dedinách sa to voľakedy robievalo takto: do veľkej hlinenej nádoby natlačili brezovú kôru, potom k otvoru priložili rúru, tež hlinenú, nádobu umiestnili vodorovne na svahu vŕška, strminy alebo úvalu a prihrnuli ju zemou; potom rozkúrili kamennú piecku asi takú, aká sa používa v kúpeli; ohník zohrieval nádobu odspodu i z bokov. Keď mala príslušnú teplotu, brezová kôra začala tlieť a z rúry vytekal decht - tmavohnedá olejnatá tekutina nesmierne príjemnej vône.

Neviem, na čo predpisujú decht lekári, ale viem, že sedliaci ho vmiešavali do zmesi so živočíšnymi tukmi a mali masť na rozličné neduhy. Keď sa poranila krava, kôň alebo ovca, ihneď sa použil čistý decht.

Ak neviete, že decht dáva breza, viete len polovicu o breze, ktorú ste tak dobre vykreslili, ba nás aj jej šťavou napojili, aj veršíky uviedli; no o dechte ani slova!*

O skvelých brezových polenách a o všetkom, čo sa dá urobiť z kvalitného tvrdého brezového dreva, nemusím hádam hovoriť.

Iste ste si všimli, že všetko, čo sme doteraz povedali o breze, je akési jednostranné. Vymenovali sme, čo poskytuje breza človeku, presnejšie, čo si od nej berie. To však ani zďaleka nie je priateľstvo. Skôr vykorisťovanie.

A predsa sa dá povedať, že breza a človek sú priatelia. Čím sa odplácame breze za jej dobro? Keby to , boli len obrazy, hoc aj Levitanove - básne, piesne, ba aj symfónie (štvrtá Čajkovského) - bolo by to málo. No keď si človek pred novopostavený dom chce zasadiť strom, prvá na um mu príde breza. Vo viatskych končinách som videl cestu, ak sa nemýlim, od Petrohradu po Ural, dielo Kataríny II., vysadenú po krajoch brezami. Teraz už preriedli, a tie zvyšné vyzerajú ako okyptené kaliky, no úctu im preukázali a ony vďačne zdobili zem na žiadosť a z vôle človeka.

Už viackrát som mal možnosť vidieť prekrásne kostolíky, drevené, pestro vymaľované, ožiarené brezovým hájom. Videl som cintoríny malebne vysádzané brezami, ktorých vetvy sa primkýnali k smutným kaplnkám a krížom. A videl som aj stánky so šperkmi a suvenírmi: predáva sa v nich za doláre a zovú sa - Berioska.

Takto sa teda revanšuje človek breze. Posúďte sami, či dostatočne, alebo nie.

Nech by bola jedna breza akokoľvek krásna, prípadne aj celý „šík belejúcich sa briez", ktorý nám v odkaze zanechal Lermontov, čosi celkom iné je brezový les. je krásny v každom čase. Aj v marci, keď na brezy svieti slnko naberajúce na jarnej sile a fontánovité zhluky sú zasrienené a pokrývajú modré nebo tou najjemnejšou ružovou čipkou. Brezový les je pekný aj v dňoch, na ktoré sa vzťahovali slová: „Bolo to v skorú jar, v tôni briez to bolo," teda vtedy, keď sa na breze rozvíjajú perlové lístočky.

V brezovom lese je vždy akosi veľa miesta a vidieť v ňom doďaleka. Biele brezy, sprvu riedke, jednotlivé, sú o kus ďalej hustejšie a hustejšie a napokon v diaľke splynú do pestrého celku. V brezovom lese je vždy akosi svetlejšie než v dubovom či smrekovom, akoby brezy boli zdrojom rovnomerného svetla a osvetľovali priestranstvo okolo seba. Svetlejšie je v ňom aj v teplé poludnie, keď nevedno, čo je belšie - brezy či oblaky plávajúce nad nimi, svetlejšie je v ňom aj v mesačnú noc, keď brezy až fosforeskujú v zelenkavom mesačnom svite.

V brezovom lese je vždy pod nohami tráva, pravda, ak je to les starý, a nie to, čomu sa vraví brezina, teda zem porastená húšťavou mladých briežok, čo sa ešte medzi sebou nedohodli, ktoré ostanú a budú žiť a ktoré musia ustúpiť miesto pod slnkom svojim silnejším či úspešnejším susedkám. Nemám rád vlhké, močaristé, hrboľaté miesta, kde rastú krivé, zakrpatené, neduživé briežky. Breza má vraj šesťdesiat druhov, rastú kade-tade a kde-ako. Ja hovorím o nefalšovanom starom brezovom lese. Na zemi je tráva. Kde-tu rastú pre krásu a pestrosť tmavozelené smriečky.