Čítanie na pokračovanie

V súvislosti s brezou, respektíve s listnatými či zmiešanými lesmi, treba spomenúť aj kuriatka. Sú sympatické už tým, že začínajú rásť veľmi zavčasu. Tieto hubičky ostromrkvovej farby môžete zbierať už začiatkom júna. Stalo sa mi už aj to, že som začiatkom leta nenašiel ani masliaky ani plávky, ale zato som šťastnou náhodou objavil dve, tri hniezdočká kuriatok, takže som sa domov predsa len nevrátil naprázdno.
Kuriatka sú nádherné huby. Sú výborné smažené aj naložené v octe. Trocha sú gumovité, ale práve v tom spočíva ich pôvab.

A tá radosť, keď sa pravé vyroja! A sedia v zelenom machu a o čo je mach vyšší, o to má kuriatko hľúbik dlhší.

Chodíš si po hore, hľadáš húf kuriatok, a keď nájdeš jeden, dva, košík máš plný tak do polovice. No raz sme boli služobným autom v Riazanskej oblasti (neďaleko Kasimova). Popri ceste sprava sa ťahal brezový les. Bol dosť riedky a priehľadný. A kam oko dovidelo, posiaty kuriatkami. Auto šlo pozdĺž lesa kilometer za kilometrom, a kuriatok neubúdalo, už to vyzeralo, že stojíme a pozorujeme stále to isté miesto. Ak sa nemýlim, tam by sa boli dali nazbierať celé tony kuriatok.

Pamätám sa, ako sme raz v Bulharsku natrafili na malú chalúpku. Komín, dym, štósy dreva, a vôbec, akási horúčkovitá činnosť. Vysvitlo, že tam spracúvajú huby. Ako? Na export. A koľkože platia vonku za bulharské huby? Dolár za kilogram.

V tom roku priniesla novembrová Pravda článok o našom lesnom bohatstve. Uvádzali sa cifry. Podľa všetkého len v lesoch Ruskej federácie máme takéto lesné bohatstvo: limbového semena - pol druha milióna ton, lieskovcov - sedemtisíc ton, kľukvy - päťstotisíc ton, čučoriedok a brusníc vyše osemstotisíc ton, húb - až päť miliónov ton.

V tom istom článku sa hovorilo, že v lesoch Ruskej federácie sa zberom húb, lesných plodov a bobuľovitého ovocia získa tridsaťšesťtisíc ton. Ak sa na to pozrieme s ceruzou v ruke, zistíme, že je to menej ako pol percenta, teda dvojstá časť.

To sme však už od našich kuriatok zašli priďaleko. Fantastické na nich je, že jediné z množstva húb nebývajú nikdy červavé.

Raz ma ktosi priviedol na myšlienku, že červy sa o jedovatých húb nepúšťajú. Dokonca som na tú tému zlozil duchaplné štvorveršie. Hľa, tu je:

Červ pochybností hlodá v mojej duši,
Ale to vôbec nerozhádže ma tu,
Len dobrú hubu červy vyhliadnu si,
Nechajú bokom jedovatú.

Básničku som uverejnil, no musím sa priznať: v lese som si tvrdenie, že jedovatá huby nebývajú červavé, neoveril. Pravda, v smrekoch a ušiakoch, ktoré patria k hubám podozrivým, naozaj červy nikdy nebývajú. No treba pripomenúť, že rastú na jar, len čo zem odmrzne. Vtedy ešte nieto v lese múch, a tak sa červíky nemajú kde nabrať.

Prečo sa červíky vyhýbajú kuriatkam, to neviem. A sotva to vedia aj učení páni - mykológovia.


*Istý čitateľ z Volžského mi dal, mimochodom, šokujúcu informáciu: „Toho roku som letel ako na krídlach na dedinu, už vopred vychutnávajúc tretiu poľovačku. Čakalo ma však sklamanie - počas celej dovolenky som nenašiel jediný dubák (júl bol horúci, nepršalo, na dovolenku som sa teda vybral o takých pätnásť dní predčasnej. No predsa som sa z hory nevracal s prázdnymi rukami. Našiel som tri, štyri húfy kuriatok, takže taška nebola prázdna. Koše som sebou nebral z pochopiteľných dôvodov - taška sa vopchá do vrecka. Nuž a väčšina kuriatok bola červavá. Dôvod? Neviem nijaký. Možno preto, že tam iné huby nerástli. Čo vy na to?"*