Čítanie na pokračovanie

Názov „slizák mazľavý" som vyčítal z knižky, keď sa mi už, ako sa vravieva, dokonale prejedol. S ďalšou hubou bola opačná história.

V knihách som sa často stretal so zmienkou o tanečnici cesnakovej. Vraj vonia ako cesnak a dajú sa z nej uvariť všelijaké prílohy a omáčky k mäsitým jedlám. Akosi mi ušli rozmery tej huby, ba aj poznámočka, že sa vyskytuje „pomerne hojne, často vo veľkom množstve, ale na váhu je nevýdatná". Keby som si bol po prečítaní poznámky túto hubu predstavil — aké má rozmery a ako asi vyzerá — bol by som ju v hore určite objavil skôr, lebo od istého času som jú strašne chcel nájsť a rozlamoval a ovoniaval som každú dosiaľ neznámu hubu. Lež beda, ani jedna nevoňala cesnakom.

Ako hej, ako nie, raz mi padlo do oka čosi, okolo čoho som dosiaľ vždy nevšímavo prešiel. V nezatrávne-nom lese pri starej svrčine som zbadal, zaostriac pohľad, roztancovaný húfik akýchsi drobných húb či rastliniek: spočiatku ich človek ani nemal za huby. No pod tým novým zorným uhlom som zrazu poznal, že okolo tej svrčiny rastie mnoho húb, maličkých, skôr pripomínajúcich ... mimochodom, keď som sa jednej prizrel, zistil som, že to je celkom normálna huba, ktorá pripomína len a len — hubu.

Predstavte si hlúbik veľkosti zápalky, lež oveľa tenší. Ako steblo trávy, no trávy tenučkej. Pri zemi je tmavočervený, vlastne tmavobordový. Smerom ku klobúku svetlie, ba mení sa na tmavožltý. A leskne sa ako nalakovaný.

A na tom hlúbiku, čo vyzerá ako steblo trávy, spočíva miniatúrny klobúk, sprvu klenutý, neskôr rozložený. Veľkosť klobúka: ako dvojkopejka. Hrúbka... samozrejme, že je hrubšia ako papier, ale nie hrubšia ako hracia karta. Niektoré exempláre môžu dosiahnuť veľkosť trojkopejkovej mince, ba môžu mať aj tri centimetre, no to by už bol hotový obor.

Chodíte, chodíte a ani tie drobné huby nevnímate. Keď je v hore teplo a vlhko, všetko bujnie, vyráža zo zeme a spod dreviny nahlodanej hnilobou: mach, lišajník, a teda aj tie rastliny, čo vyzerajú ako huby. Mechanicky som odštikol jednu hubičku, mechanicky rozmrvil v prstoch, a tu ma medzi vlhkými svrčinami, rozváňajúcimi živicou a ihličím, zahalil oblak neodškriepiteľnej vône čerstvého cesnaku. Bolo to také nečakané, že som — tentoraz — zabudol na všetky ostatné huby a pustil sa odštipkávať drobné, husto rastúce huby ako mladú trávu a hádzať do koša.

Knižka neklamala, boli „vo veľkom množstve, ale na váhu nevýdatné". Do koša padali našuchorené ako seno, a keďže ich boli celé hromady, dali sa zbierať za hrste, ba čo — za celé priehrštia. A kôš rozváňal, akoby v ňom neboli huby, ale rozotrený cesnak.

V ten deň som teda prišiel domov s nezvyčajnou korisťou. Až ma strach bral, keď som ich dával na panvicu — vysušia sa, zhoria, neostane z nich nič. Napriek očakávaniu bol z nich veľmi aromatický, voňavý pokrm. Ba myslím si, že keby si tak človek na tie huby zvykol, ostatné by mu pripadali akési nemastné-neslané.

A keď som takto vyskúšal novú hubu a šiel o dva dni do tej istej hory v nádeji na plný kôš, predstavte si, že som už nenašiel ani jednu jedinú, mohol som si aj nohy uchodiť. Akoby sa mi to predvčerom bolo len prisnilo, akoby sa boli schovali pod zem. Vtedy som si poriadne obzrel lesnú pôdu a zistil som, že moje hubičky za tie dva dni celkom uschli, stmavli a znenápadneli. Či to tak vždy býva s týmito hubami, neviem, veď som ich objavil len toho roku — preveriť som to ešte nestihol.

Potom sa zjavili ešte raz, ale len kde-tu. Nazbieral som ich za hrsť a dal som ich do zmesi, ktorá bola tým činom podstatne pikantnejšia a voňavejšia.

Spomínam si, že v rokoch a dňoch, keď nerástli huby, zastal som uprostred hory a zvolal: „Keby rástla aspoň jedna jediná huba! Aký je to les, keď v ňom nieto ani jedinej?!" A prosím, ukázalo sa, že som stúpal po živých hubách, čo rástli na stovky, ba tisícky. Odvtedy už nikdy neprejdem popri obdivuhodnej hube, zvanej tanečnica cesnaková.

Zatiaľ som ju našiel len v ihličnatom lese, ale vraj rastie aj v listnatom a mimoriadne obľubuje — ako sa vraví a píše — kraj lesa a mládnik. Ja osobne to potvrdiť nemôžem, lebo som tanečnicu cesnakovú zbieral pri starých svrčinách.

Stromy a huby sú veľkí kamaráti. Vedci tvrdia, že keby nebolo húb, nebolo by hrdých lesov ani obrovitých stromov v nich.

Ktosi skúšal siať rýdziky pri lipách a brezách — nevyrástlo nič. Skúšal siať rýdziky pri smrekoch a boroviciach — o rok tam vyrástli rýdziky.

A naopak, keby pôdu pri mladých smrekoch sterilizovali, teda odstránili by podhubie, smreky by nerástli tak podarené, a možno by aj celkom vyhynuli.

A preto, keď človek, ktorému leží na srdci zveľaďovanie lesov, ich zdravie a šťastie, zazrie hubu, nepoteší sa jej len ako hubár, no aj ako gazda, čo stretol verného pomocníka. Len tak mimochodom, naše lesy momentálne gazdu nemajú. Málokto hľadí na les, aby som tak povedal, očami rozsievača a pestovateľa. Každý je skôr upriamený na strom, odhaduje, z ktorej strany je prístupnejší a ktorým smerom by mal padnúť.