Čítanie na pokračovanie

Zbierať huby v lese je pôžitok. Akosi sa vžila predstava, že hubár s košom musí ísť do lesa, nezáleží na tom, do akého: do mladej boriny s masliakmi a rýdzikmi; do boroviny lišajníkovej s brezákmi borovými; do pestrého brezového hája s pestrým hubovým osadenstvom; do šerého smrekového lesa; do širokolistého šumiaceho s prevahou dubov; do listnatého, či už ielšového, vŕbového alebo osikového.

Natíska sa však otázka: zbierať huby v zelenej letnei tráve alebo na poli nie je pôžitok? Ak ste v apríli a začiatkom mája nepoľovali na smreky, tak vám už koncom mája tečú slinky na čerstvé smažené huby. No do hory by ste zatiaľ darmo chodili. Pravda, dobrý hubár sa nemôže vrátiť z hory s prázdnym košíkom Ak nenájde poriadnu klobúkovitú hubu, tak aspoň voľajakú tú strapačku, čo vyzerá ako morská huba a volá sa aj kozia brada. Jedia sa aj trúdniky, ktoré rastú na kmeňoch stromov. O týchto hubách sa v hubárskych príručkách dočítate: „Mladé plodnice sú jedlé."

No nestrácajte čas prežúvaním korkovitej dužiny trúdnika, radšej pochoďte stráne, dolinky, zelené vŕšky. Už začiatkom mája sa zjavujú v tráve nežné biele guľky, ktoré neskôr dedinskí šarvanci pučia bosými pätami, baviac sa na obláčikoch čierneho, tmavozeleného aj čokoládovohnedého dymu. Tú hubu volajú — vlčí tabak. Niektoré guľky sú veľké ako orech, iné ako detská hlava. Niektoré vyzerajú ako biliardové gule na zelenom súkne, ďalšie ako tĺčik, ktorým sa tlčie v mažiari, no najčastejšie vyzerajú ako žiarovky. Po takejto tĺčkovitej hube, keď dozrie o rozplynie sa ako dym, ostane stopka, je pevná ako z pergamenu a ešte dlho sa černie v tráve.

Sprvu voláte všetky tieto huby „vlčím tabakom", neskôr, keď už viete, že sú to prášnice, budete ich volať prášnicami, a až neskôr poznáte, že aj prášnice bývajú rozličné: prášnica, prášnica bradavičnatá, prášnica hruškovitá, prášnica pichliačová, pestrec čierny, prášivka guľovitá, prášivka hruškovitá.

No môžu sa volať, ako chcú, môžu mať rozličný tvar i veľkosť, dve veci majú spoločné: v dospelosti skladujú jemný, ľahký tmavý prach a za mladi sú všetky jedlé a chutné.

Je známe, že mladá prášnica je na omak tvrdá, pevná a na priereze biela ako smotana. V tom čase ich pokojne dajte na panvicu, jedlo z nich bude rozvoniavať skvelou hubovou arómou. Neskôr dužina prášnice mierne zožltne, zvodnatie, a keď na ňu pritlačíte prst, nebude už perovať, nevyrovná sa. V tomto štádiu sa už prášnica neodporúča zbierať. Ešte neskôr žiť stmavne a napokon sa zmení na prášok, na nespočítateľné množstvo drobulinkých výtrusov v kožovitom mešteku.

Pamätám sa, v akých rozpakoch som priniesol domov prvé prášnice, ako ich žena odmietla smažiť, aký som bol zvedavý na ich chuť, keď som ich jedol prvý raz. A dnes je to pre mňa bežná jedlá huba, dobrej chuti, pravda, keď nerastú v hore masliaky, kuriatka alebo kozáky. No aj keď rastú, nezaškodí — pre arómu — pridať do zmesi tvrdé mladé prášnice.

* Za svedka si volám istého čitateľa, ktorý mi napísal list.

„Prášnice mám veľmi rád. Dubák je len trošku lepší ako smažené prášnice. Aby pokrm z nich bol jemný, treba z niektorých zlupnúť hrubú šupu. Keď prášivku hruškovitú obozretne pomäkušíte, šupa popraská a zlupne sa ako škrupina z vareného vajca. Najpohodlnejšie sa to robí pod vodovodom. Niektorým prášniciam sa šupa zlupne ako pomaranču. Najkvalitnejšia, bradavičnatá, nedá nijakú robotu; môže sa rovno krájať do hrnca. Úspešne ich suším. Z rozdrvených na prach je výborná polievka." *

Podhubie, ktoré pod zemou vzniklo z drobučkého hubového výtrusu, rozrastá sa vari na všetky strany lúčovito, vlastne skôr v tvare kotúča. Časom jeho stred — ako najstaršia časť — odumrie, jeho okraj však ostane a rozrastá sa ďalej. Viacročné podhubie, starý hubový strom, vyzerá ako veľký kruh, na obvode ktorého vyrastú v úrodný rok huby. Tak nejako by to malo byť. Lenže v lese narazí podhubie na peň, na strom, na nejakú prekážku. Miestami ho porušia ľudia alebo statok. Kruh sa pretrhne, jeho jednotlivé časti sa prestanú rozrastať, iné rastú ďalej. Časť podhubia, ktorá sa od kruhu odtrhla, izolovala, vytvorí nový kotúč a kruh, kruhy susedných podhubí sa navzájom pretínajú, vznikne hustá spleť.

Avšak na rovnej lúke, kde nieto stromu, pňa ani kameňa, môžeme vidieť naozajstný kruh húb. Drobné žltkavé huby s klobúkmi širokými tri až päť centimetrov, na tenkých hlúbikoch — možno preto vyzerajú také vysoké — akoby sa držali uprostred zelenej trávy za ruky a tancovali kolo. A práve tieto hubové kolá volá ľud čarodejnými kruhmi. Na predošlých stranách som hovoril o tanečnici cesnakovej, miniatúrnej hube. Tanečnica poľná, o ktorej je reč teraz, je len o kúštik väčšia ako tanečnica cesnaková. Aj ona patrí k drobným hubám, aj o nej sa vraví v príručke, že sa vyskytuje „hojne, ale na váhu je málo výdatná".

Huba vonia príjemne, silne. Môže sa smažiť, nakladať aj sušiť. Ja som to neskúšal, ale vraj je z nej výborný odvar. Na nezalesnených miestach hrá táto neveľmi pekná huba prím - pravda, nerátajúc šampiňón.