Čítanie na pokračovanie

Už z diaľky sme videli, že sa čosi pred borovičkami v tráve žltne ako roztrúsené jesenné lístie. Kde by sa však vzalo jesenné lístie začiatkom júna? Hádam to nie je lístie, ale huby.

A fakt — masliaky akoby ruka v ruke tancovali v polkruhu pri borovičke. Jeden sa ohýbal napravo, druhý naľavo ako v divom tanci, iné čupeli, ďalšie zas vo výskoku zmeraveli na špičkách. Mrzuté bolo, že boli kúštik nad normu. Radšej mohli byť menšie, zdravšie. Tieto tu už iste všetky nahlodali červy. Čo sa dá očakávať od huby, vidieť hneď podľa veľkosti, hoci nás niekedy aj príjemne prekvapí. Dosť skepticky odrežete napríklad dubák, a on vám je tvrdý, ťažký ako bravčová masť a ani troška červavý.

Všetky naše masliaky boli toľké ako polovica tanierika spod čajovej šálky, žlté, svetložlté, sem-tam tmavohnedé a s bielou blankou naspodku. A na náš údiv boli všetky do jedného mladé, zdravé, nečervavé. Našli sa aj menšie, našli sa aj toľké ako spomenutý tanierik, no všetky boli dobré.

Najprv sme ich zrezávali postojačky, potom sme si kľakli, dobre že nie ľahli, a tak sme sa plazili z miesta na miesto. V živote som nevidel toľko masliakov. A zaberali veľa miesta — bodaj by nie pri ich veľkosti. Náš košisko bol raz-dva plný, a to sme nespracovali ani päť borovíc. A stromov tu nebolo na desiatky, ale na stovky. Museli sme vysypať huby do trávy. Kôš za košom, kopa rastie, no húb v lese neubúda. Mojej partnerke zrazu klesli ruky spolu s vyštrbeným nožom z príboru.

— Počuj, ak každý deň nazbierame toľkoto húb, čo s nimi?!
— Vieš predsa, čo mama rozpráva o rýdzikoch v panských smrčkoch.
— Že či. Tvoj otec prišiel za ňou na koni a s košinou.
— Správne. Odohralo sa to pred šesťdesiatimi rokmi. Už vidím, ako budeš rozprávať pravnukom, šušlať bezzubými ústami: „Pamätám ša ako dnes, šli šme do hory na huby ... neviem, či to bolo šesťdesiatom alebo šesťdesiatom piatom, možno aj skôr, no určite to bolo po Veľkej vlasteneckej vojne, lebo šom už bola vydatá ..."

Zasmiali sme sa a znova sa pustili do masliakov, no vtom sa už celkom zotmelo. Áno, bol to taký deň, aký sa pritrafí len raz v živote a na aký človek spomína, nech by koľko rokov odvtedy prešlo.

Ani Holúbka ani košinu sme na bydle nemali. Museli sme zohnať auto a tak ísť po korisť. Dokopy sme vtedy nazbierali tak za pol druha hodiny dvanásť vedier masliakov. Doma sme ich vysypali v pitvore na zem, urovnali do tenkej vrstvy a za horúca sme ich začali triediť. Ruskú pec, kde by sa bola odrazu dala vysušiť polovica masliakov, sme v rámci renovácie domu zrušili. Museli sme teda ukázať, čo vieme, na platni, v rúre, ba aj v remoske určenej na pečenie koláčov. Vec napredovala pomaly. Bolo už jasné, že túto várku húb nestihneme posušiť — začnú hniť, znehodnotia sa.

Súčasne sme vyberali maličké, tvrdšie, a kládli ich do veľkého hrnca, tie sme mienili naložiť do octu. Dva dni sme horúčkovité korisť spracúvali. Čo sme stihli, to sme stihli. Ostatné napučali, rozprskli sa, zliali dokopy, prilepili k novinám rozloženým na zemi.

O dva dni sme — nie pre huby, ale zo zvedavosti — zašli medzi naše borovičky a skameneli od údivu. Akoby všetko, čo sme pred dvoma dňami videli, bol iba sen, rozprávka. Horička bola ako vymetená. Normálny človek by nikdy neuveril, že len pred dvoma dňami... No aj my sami sme akosi zapochybovali, lež doma boli jasné dôkazy o tom malom hubovom zázraku.

Moja predpoveď sa spĺňa. Žena v spoločnosti občas rozpráva: „Už sa nepamätám, v ktorom roku to bolo, skrátka asi tak pred piatimi rokmi sme raz zašli do mladej boroviny ... Zbierali sme masliaky asi tak pol druhej hodiny... A predstavte si, že sme museli do dediny skočiť po auto ... 0 dvanástej v noci..."

A čas plynie a pomaly sa aj nám zdá tá historka, čo sme zažili v istý júnový podvečer, čoraz neskutočnejšia.

V kapitole o masliakoch som napísal, že borovica si okupovala tri najlepšie druhy húb zo všetkých, čo sa na zemeguli vyskytujú. Teda aspoň o dvoch z nich sa dá s istotou povedať, že sú najlepšie z najlepších. Ba čo viac, ťažko povedať, ktorý z tých dvoch je lepší. Podaktorí tvrdia, že darmo, dubák je kráľom húb. Prosím, nemám nič proti tomu, ale v kútiku duše na prvé miesto kladiem rýdzik, či už borový alebo sosnový.

Ak mám o ňom hovoriť, musím spomenúť zase len tie mladé borovičky či trávnaté čistinky v starších borových lesoch, kde rastú masliaky (bôrovce). Sú to akési huby-družice. Tam, kde v júni, v júli, v auguste zbiera človek tvrdé masliaky, môže v septembri a v októbri hľadať rýdziky zdravé ani mladá mrkva.

Rýdzik borový, rýdzik veľký ako tanierik, rýdzik ako kopejka, rýdzik, na priereze ktorého hojne vymoká jasnooranžové mlieko, rýdzik, čo ako pomaranč vykúka zo zelene trávy či machu, rýdzik nasolený, rýdzik vologodský, rýdzik viatsky, rýdzik, ktorý je rýdzi ako zlato alebo pravda, rýdzik ... vlastne, stačí povedať rýdzik — načo toľko slov.

Mimochodom, ak je reč o rýdzikoch nakladaných v octe alebo soli, málokedy poviete iba „rýdzik". Ba neviem si predstaviť, že by ktosi komusi povedal: „Príď, mám doma úžasné rýdziky!" Myslím si, že pri týchto hubách sa bez zdrobneniny nezaobídeme. „Len Príď, mám doma fantastické rýdzičky," a hneď to znie nenútenejšie, srdečnejšie.

Rýdzik je pravá jesenná huba. A predsa ho môžete nájsť už v júni a zbierať celé leto, všetko závisí od toho, aké bude.