Čítanie na pokračovanie

Ako som už povedal, masliaky sú dobré predovšetkým smažené. Sú veľmi jemné a aromatické. Majú hojne tej arómy, ktorá sa pokladá za špecificky hubovú.
Pokiaľ ide o prípravu do zásoby, masliaky sa buď nakladajú do octu, alebo sa sušia. Jedno aj druhé je dobré. Na nakladanie do octu sa vyberú čo menšie a tvrdšie. Voľakedy u nás doma, ako si spomínam, keď sa ešte všetko robilo po domácky, čiže „rukami", vyberali sa na nakladanie len celkom drobučké masliaky. Najväčší bol ako trojkopejková minca. A ešte netreba zabúdať, že každá hubička sa počas varenia zmenší. Až sa človek čuduje, keď ich vidí na tanieri: ako som ich mohol zbadať v tráve a zlupnúť z nich pokožku?! Teraz sa vari ani nedá chytiť do prstov, taký je drobulinký.

U nás doma sa masliaky zväčša sušili. V pôste a v pôstne sviatky sa varievali hubové polievky. Polievka z masliakov má výbornú chuť, no bojím sa ju bohvieako propagovať, keď jestvujú špeciálne huby na polievku. Masliaky zmiešané s inými sušenými hubami — osikáčmi, brezákmi a podpňovkami — hodia sa najlepšie na hubovú nátierku.

Tak teda masliak je jedna z najchutnejších a najzdravších húb, ktoré rastú v našich lesoch. Ak sa naň ľudia na vrchole hubárskej sezóny nevrhajú, má to dva dôvody. Prvý spočíva v tom, že rastú hojne a udrú do očí ešte prv, ako vojdete do hory. Druhý, že je to jediná huba, ktorú treba čistiť, to znamená — zlupoyať jej pokožku. A hoci to ide ľahko, predsa len, ak ich je veľa a sú drobné, je to otravná piplačka. Ruky sčernejú a čerň sa dlho nedá zmyť. Iste uznáte, že je jednoduchšie zbierať huby, z ktorých treba len otriasť lesné smietky, a hneď sa môžu hodiť na panvicu či do hrnca.

Rozprávanie o masliakoch zakončím historkou, súvisiacou s nimi — mohla by sa volať: Pamätám sa ako dnes.

Moja mama má osemdesiatštyri rokov. Neviem, ako spomína na svoj život. Azda podrobne, chronologicky rok za rokom, etapu za etapou: na dievčenské roky, svadbu, deti, sedliačenie, vojny a trápenia. No isté je, že niektoré udalosti, zrejme tie najvýznamnejšie, sa izolovali a sformovali do akýchsi rozprávočiek. Rozpráva ich vždy tými istými slovami a zabúda, že to isté rozprávala už veľa ráz. Napríklad, viem bezpečne, že keď príde rad na huby a padne slovo rýdziky, razom sa preberie z driemot, čo ju vytrvalo obostierajú, tvár sa jej rozjasní, usmeje sa a povie:

— Čože dnešné hríby. To voľakedy ...
— No, čo bolo voľakedy?

Vybrala som sa vám raz na hríby na Panské, ta, čo sú vysadené stromčeky, reku, pochodím si medzi smrečkami, popozerám. Zájdem za prvý stromček, a rýdzikov sa celé húfy, celé reťaze na všetky strany ťahajú, ani stúpiť nieto kde. A po hríboch šliapať človeka srdce bolí. Kľakla som si, vyzbierala okolo seba koleso, postúpila o kúštik. Leziem medzi smrčkami, no rýdzikov neubúda. Odkrajujem, odkrajujem, konca im nevidím. Čím viac ich odkrojím, tým viac sa ich kotí okolo mňa. Už som bola ukonaná, šla som domov po koňa. Vtedy sa žilo jednoduchšie. Ľoňa zapriahol (reč bola o mojom starom otcovi Alexejovi Alexejevičovi Holúbka, na dosky postavil košinu. A rýdzikov bolo za celú tú košinu. Pamätám sa ako dnes na tie rýdziky. Kľakneš si, a rýdzikov celé húfy, celé reťaze v zelenej tráve ...

Táto udalosť sa teda vryla mojej mame do pamäti. Voľakedy ju rozprávala vo vlastnej štylizácii, a dnes, keď príde reč na huby, odrecituje ju vždy tými istými slovami. Pamätá si to už päťdesiat či šesťdesiat rokov, a hoci sa už potom v jej živote ďalšia hubárska udalosť nevyskytla — aj to je možné, že huby nerástli — moja mama predsa z času na čas konštatuje: „Čože dnešné hríby. To voľakedy ..."

Tam, kde sa vchádza do Zuravlichy, sú vysadené stromčeky. Borovičky stoja v radoch plece pri pleci. Pamätám sa, keď mi boli po kolená, dnes ma už prerástli. Ba ani so zdvihnutou rukou by ste ma medzi hustými a rovnými borovičkami nevideli. Je to menšia plocha ako to Panské, kde mama voľakedy nazbierala za plnú košinu rýdzikov, ale prečo by aj tu nemohli rásť rýdziky?

A tak raz začiatkom leta, keď sa čaká na prvé, celkom rané huby, preletel chýr, že ktosi videl masliaky. Spomenul som si na mladé borovice a uvážil, že ak sa kdesi ukázali masliaky, tak jedine tam. Vzali sme so ženou velikánsky kôš a šli na prieskum. Už sa zvečerievalo, ale nám sa nechcelo čakať do rána. Pozemok to nie je bohvieaký veľký, povedali sme si, obehneme to za tridsať minút. Ak huby naozaj sú, vypravíme sa zajtra ráno do ozajstného veľkého lesa. Teraz to bude len taký prieskumíček.