Čítanie na pokračovanie

Na dôkaz toho, že len tôňa a vlhkosť na vznik húb nestačia, môžeme uviesť niektoré druhy stromov, ako napríklad jelšu, topoľ čierny, čremchu a ďalšie, pod ktorými a okolo ktorých sa pravé huby nerodia... Ak by postačovalo iba vlhko, tôňa a chládok, tak by pod ľubovoľnými stromami rástli ľubovoľné druhy húb."

Aksakova — pred sto rokmi — udivuje a zaráža táto okolnosť: „Každý poľovník vie, že huby majú svoje obľúbené miesta, kde sa rok čo rok v hojnej či menej hojnej miere vyskytujú. Istotne to má svoju prirodzenú príčinu, len na pohľad je to čosi zarážajúce a tajomné ... Poznám istú dubovú horu, kde rastie asi dvetisíc starých aj mladých dubov ... A len pod daktorými od nepamäti rastú dubáky. Pod inými dubmi býva máličko húb, pod niektorými celkom nič. V našej záhrade a v parku je asi tristo smrekov — a len pod štyrmi rastú rýdziky. Poloha, pôda, druh stromov, všetko je rovnaké, a predsa už dvadsať rokov — rok čo rok — sa presviedčam, že huby rastú vždy len na tom istom mieste, pod tými istými dubmi a smrekmi."

Aksakov a jeho súčasníci boli teda v čomsi šťastnejší ako my. Huba však naďalej ostáva jedným z najzaujímavejších a najtajomnejších prírodných javov. Nenadarmo sa sprvu nevedelo, kam ju zaradiť — do ríše rastlinnej či živočíšnej, predpokladajúc, že ide o istý druh polypov. A navyše tie rozumom nepostihnuteľné hókus-pókusy húb: rastú pod týmto stromom, a nie pod tamtým. Predstavte si bytosť, ktorej je dané vidieť len jablká, pričom strom nevidí. Bodaj by sa nečudovala, prečo je na jednom mieste plno jabĺk, a v susedstve ani jedno. Dnes už vieme, že huby, ktoré rastú v hore a ktoré s potešením zbierame, sú presne ako tie jablká: hotové dozreté plody, zatiaľ čo sám strom sa pred naším zrakom skrýva pod zemou.

Áno, dnes sú huby dôkladne prebádané. Vieme, že podhubie vyzerá ako biela pavučina. Vieme, že keď zbierame huby, máme ich odrezať nožom, nie vytrhnúť s koreňom. Vtedy by sa porušilo podhubie, čo by bolo to isté — ak sa máme pridŕžať jabĺk — akoby sme namiesto jedného jablka odlomili celý konár. Zistilo sa spolužitie (na vzájomný úžitok) húb a stromov, určilo sa percento tej alebo onej látky v hube, ba aj výtrusy, tie najdrobnejšie výtrusy, ten voľným okom takmer neviditeľný prach, sú zmerané tak, že poznáme šírku i dĺžku každého jednotlivého prášočku.

No zmenšila sa tým radosť zo zbierania húb? Tešíme sa azda menej, keď po nekonečnom čase nájdeme zdravý hnedý dubák?

Rozličné typy sond pristáli na Mesiaci. Fotografie Mesiaca zo vzdialenosti niekoľkých metrov uverejnili všetky noviny na svete. Na vlastné oči sme videli mesačný kameň s priemerom pätnásť a pol centimetra. Konštatovalo sa, že pôda na Mesiaci je pórovitá a tvrdá.
Môžete sa teda uspokojiť a nevzrušovať pri pohľade na Mesiac, dostatočne pórovitý a dostatočne tvrdý. Zabudnite na čarovné mesačné noci v starom lipovom parku, pri tichom teplom mori, nad orientálnym spiacim mestom, v mĺkvej pustej stepi, v polnočnej ukrajinskej dedine...

Ale kdeže, mesačné noci očarúvajú ako predtým a vedomie, že Mesiac je pórovitý, nám neprekáža kochať sa mesačnými nocami — tak ako pri pohľade na obraz nám neprekáža, že je známe chemické zloženie farieb, prípadne rozličné ceny plátna.
Občas sa zamyslím: kde sa v človeku berie náruživosť? Mám na mysli činnosť na pohľad pestrú, a predsa zjednotiteľnú slovom — poľovačka. Rybolov. Rybačka zimná, letná, na mori, na jazere, chytanie rýb na prívlač, na ťažko, na blinker, no predovšetkým na štupeľ. Rybačka, keď vám ani trochu nejde o kilá nachytaných rýb. Zažil som situáciu, keď som nachytal celkom mechanicky za vrece zubáčov, a nesmierne som sa potešil poldruhakilovému karasu.

Poľovačka: na vtáctvo lesné, stepné, vodné, na cennú zver, na zajace, na vlka, na medveďa, na vevericu, poľovačka so psom aj bez psa, poľovačka, kde sa radosť a vytrženie nemerajú metrákmi koristi. Lebo človek môže ľahostajne zastreliť losa a pokladať za veľké šťastie úlovok obyčajného zajaca.

Na túto tému Aksakov píše: „Poľovačka, poľovník! Čo zvučí v tých slovách? Prečo očarúva ich zmysel, zmysel, ktorý vzal s úctou na vedomie celý národ, celý svet, ba ešte aj tí, čo poľovníkmi nie sú? Kde sa berie v človeku láska k ľubovoľnej poľovačke, prečo, začo? O tomto sa nič určité povedať nedá. Vzťah podaktorých ľudí k poľovačke — často potláčaný okolnosťami — nie je nič iné ako vrodená náklonnosť k nej, neuvedomená pasia."
Dobre to povedal Sergej Timofejevič Aksakov. Hádam treba len upresniť, že vzťah k poľovačke (v najširšom zmysle slova) nemajú vrodený iba podaktorí ľudia, ale rozhodne všetci, a že okolnosťami býva potlačený skoro vždy.

Najradostnejším obdobím človeka je detstvo. Všetko, čo sa spája s detstvom, nám po rokoch pripadá nádherné. Celý život nás vábi tá skvelá, no beda, už nedostupná ríša — ostanú iba spomienky, lež aké sú sladké, aké nenásytné, ako buntošia dušu! Ba aj protivenstva z detstva nám neskôr nepripadajú trpké, halia sa do zmäkčujúceho, zmierlivého svetla. Moja žena napríklad zažila v detstve hlad. Jedli vtedy akési príšerné placky, čierne ako zem, zo surových polozhnitých zemiakov. A dnes, prosím, keď sú výklady plné olív, údených rýb, jarabíc, dokonca kalmárieho mäsa, pre moju ženu sú najväčšou maškrtou zemiakové placky. Čosi im, pravda, chýba, hoci ich robí sama. Je tomu tak len preto, že zemiaky sú prikvalitné. Čo sa už dá robiť. Spomienka z detstva.