Úvodná stránka » Informácie pre hubárov »

Čítanie na pokračovanie

Ján Majerník
A predsa ... rastú!
Vydané v roku: 1998

1   2   3   4   5   6   7   8   9   10   11   12   13   14   15   16   17   18
  19   20   21   22   23   24   25   26   27   28   29   30   31   32   33   34

Časť: 29

HUBA AKO INDIVÍDUUM

Nie každý zbiera všetky huby. Sú hubári, ktorí sa špecializujú iba na niektoré druhy, zväčša na dubáky, prípadne iné hríby. Pohŕdajú všetkým ostatným.

Príčinou býva miestna „móda" - často aj tradícia, predsudky a povery. Pravdaže, dôležitý býva i samotný vzhľad. Veď postaviť tak vedľa seba vyvinutý dubák a, povedzme, čírovku zemnú... Ibaže každý druh má svoj osobitný pôvab, svoju krásu, ktorá možno na prvý pohľad neudiera do očí: kým ešte rastie „na koreni", stráca sa vo výraznejšom okolí, a aj v koši pôsobia niektoré huby popri bucľatých, mohutných a farebne pestrejších iných druhoch skromne. No ako sa hovorí, že niet škaredých žien, tak o to skôr niet škaredých húb. A veruže v oboch prípadoch tá najatraktívnejšia nemusí byť aj najlepšia...

Svoju osobitosť, individualitu a neopakovateľnú krásu má každá jednotlivá huba, či už jedlá alebo nejedlá, aj v rámci druhu. Len sa jej treba lepšie prizrieť, všimnúť si detaily... Nevravím už o tom, že ani najpopulárnejší dubák sa na prípravu množstva jedál nehodí: na mnohé z nich sú lepšie, vhodnejšie a chutnejšie iné huby.

Nemám rád chamtivých hubárov, ktorí, len čo zbadajú hubu, hneď ju schmatnú, hodia do koša a v snahe nazbierať čo najviac, upaľujú ďalej. Naozajstný hubár sa hubou najprv pokochá - ako sa vyníma vo svojom prostredí, ako harmonizuje s jeho detailmi... Niekedy huba vyrastie na tom najsprávnejšom mieste: márne by ste hľadali, kde by sa lepšie vynímala, zasadená je presne a kompozične správne - ako šperk. Až potom sa treba zohnúť, preskúmať ju dôkladnejšie, zvoliť správny spôsob na jej vybratie z pôdy, očistiť ju a nájsť pre ňu najsprávnejšie miesto v koši alebo medzi hubami rovnakého druhu (ak máme húb mnoho a viac druhov - dávame ich tam podľa tvrdosti a veľkosti, väčšie a tvrdšie vždy na spodok koša), alebo ich zostaviť do pestrej mozaiky farieb a tvarov, aby vynikla individuálna krása každej z nich. Veď aj huby jedného druhu sa odlišujú - nielen tým, že niektoré sú ohryzené či deformované. Každá má svoj neopakovateľný vzrast, tvar, farebný odtieň, proporcionálny vzťah medzi klobúkom a hlúbikom, celkovú harmóniu i mnoho individuálnych znakov, ktorými je jedinečná. Všetko závisí od prostredia a podmienok, v ktorých vyrástla.

Hrubý, prospechársky a chamtivý hubár sám seba celkom pripraví o estetický zážitok z húb. Hádže ich do koša ako seno, sotvaktorú očistí - ide mu len o množstvo. Tomu podriaďuje všetko - je schopný doničiť podhubie, rozhrabať podstielku... Slovom, nemá úctu ani k hubám, ani k lesu. Stopy jeho činnosti možno nájsť dlho potom, ako prešiel lesom. S takým človekom sa napokon ťažko žije aj mimo prírody.

O čo lepšie je v zime vyberať huby z pohára a klásť na tanier ako staré dobré známe, spomínať, ako vyzerali čerstvé, kde sme ich našli, aký bol deň, ako sa vynímali v koši, akú radosť v nás vyvolali...

Vo svojej poličke mám tie najrozličnejšie huby. Sušené i nakladané, pomleté na korenie, v zmesi, aj každý druh osobitne. V chladničke mávam aj huby zaliate v masti. Táto moja hubárska polička je predmetom úprimného i závistlivého obdivu hostí či náhodných návštevníkov.

Niekedy sa ma pýtajú, ktoré huby zbieram najradšej. Ťažko odpovedať. Zvyčajne si ešte pred sezónou poviem, že sa v tom ktorom roku zameriam najmä na určitý druh - ale nie vždy mi predsavzatie vyjde: práve ten akurát nemusí rásť. Možno však najradšej zbieram hríb brezový, sosnový, dubový... A, pravdaže, rýdziky- hoci o tie je v tomto kraji, kde žijem, núdza. Nevravím, nájdu sa, ibaže zväčša rastú vo vlhčinách Záhoria, kde je vysoká tráva a nájsť ich možno už iba celkom vyvinuté, často nezvyčajne veľké. Lenže rýdzik pravý je huba ako stvorená na nakladanie do octu, preto by mala byť mladučká, tuhá s priemerom klobúka maximálne tak do štyroch centimetrov. Približne také rastú - a možno ich ľahko nájsť - na horských pasienkoch, kde je nízka tráva.

Mimochodom - použiť rýdzik ináč, ako ho naložiť do octového nálevu, je prejavom neúcty k tejto hube. Prinajhoršom ešte, ako radia niektorí, je vhodné zjesť ho za surova, iba posolený - hoci to mykológovia neodporúčajú, na to je lepší rýdzik - surovička. Rýdzik pravý (alebo sosnový) je skutočne ako stvorený na nakladanie - ibaže treba šetriť octom, aby nestratil svoju prirodzenú, trochu korenistú chuť.

Raz, už v neskorej jeseni, márne som meral kilometre po záhorských borinách a zmiešaných lesoch. Už som sa chcel vzdať a vrátiť sa domov, keď som ešte na malej čistinke objavil jeden jediný rýdzik. Ale aký to bol skvost! Na tráve sa ešte udržali čisté kvapky rannej rosy, ligotali sa v poludňajšom slnku a medzi nimi, pod jedinou mladučkou sosnou, žiaril celou škálou svojich farieb rýdzik. Sadol som si na vyvýšeninu a zajedal občerstvenie z chlebníka, potešujúc si oči jeho pôvabom. Napokon som rýdzik odrezal a vložil do koša. Akoby mimovoľne mi pohľad zablúdil aj do mladej breziny povedľa. Nikde ničoho. A zrazu sa v priehlbine ponad opadané lístie začalo dvíhať čosi nežné, biele, žiariace pod prenikajúcim úzkym snopcom slnečných lúčov - priam ako baletka na scéne. Podídem - a to na vysokej nôžke s malou, polorozvinutou hlávkou hríb brezový. Čerstvý, Čistučký, takmer ešte biely.

Nič viac som vtedy nenašiel, nič iné som si neodnášal - iba ten nezabudnuteľný zážitok.

Už je to tak: v plnej sezóne sa hubár často hrnie za bohatým úlovkom. Ale tej radosti sa vyrovná i zážitok z niekoľkých pekných húb v čase, keď ich je málo.

Možno preto, že v živote je tak málo číreho a rýdzeho, rád zbieram čírovky a rýdziky.

Kto to pozná, iste mi dá za pravdu, že jednou z najpôvabnejších húb je čírovka zelenkastá alebo - ako ju na Záhorí nazývajú - sviňurka. Na povrch sa vynára už dozretá; vyvíja sa v pieskovej pôde, pokrytá ihličím. Rastie v skupinkách a zďaleka svieti sýtou žltozelenou farbou. Rastie na jeseň, ibaže v poslednom čase jej je čoraz menej. Z pôdy ju treba doslova vyhrabať - no a pri tom sa iste poruší aj podhubie, najmä ak tiežhubári-chamtivci po nej nezahrabú jamku.

Ale zakaždým si radšej pozrite atlas - ľahko si ju možno zmýliť s jedovatou čírovkou tigrovanou, aj s inými nejedlými Čírovkami.

Najskromnejšia je čírovka zemná - zato sa pod mladými borovicami na jeseň vyskytuje vo veľkom množstve. A v okolí Bratislavy často aj z jari. Mnohí ňou opovrhujú, málokto ju zbiera. Má však svojský, nenápadný pôvab a zavďačí sa vám ešte v decembri, keď je iných húb už málo.

Spomedzi húb podobných čírovke aj názvom prekonáva ju vari len čírovnica májová, ktorá sa zjavuje niekedy už v polovici apríla.

Čírovnicu májovú som sa naučil hľadať pomerne neskoro. Vyžaduje si osobitný prístup.

Ak nočné teploty vystúpia na pät—šesť a denné nad pätnásť stupňov, treba sa vybrať na májovky, poprezerať „krovinaté stráne, kroviny a okraje lesov" - ako dosť presne odporúča hubársky atlas. Osobitne si všimnite okolie hlohových kríkov májovky by mali rásť pod nimi ešte predtým, ako celkom rozvinú svoje listy. Najskôr sa zjavia na južných slnečných stranách.

Hoci som sprvu nič nenašiel, pozorne som skúmal, ako sa začína nová tráva miestami charakteristicky sfarbovať- začínali sa črtať čarodejné kruhy. Odhŕňal som trávu po ich obvode a čoskoro som začínal nachádzať drobučké hubky, vysoké asi desať milimetrov s klobúkom s priemerom o polovicu menším. Mali už presný tvar budúcich ozajstných májoviek. Sotvačo sa vyrovná zážitku nachádzať ich prvé kruhy, pravdaže, nie je to robota ľahká - najmä tu treba uplatniť skúsenosť, hubársky cit a hmat - mladé májovky v tráve takmer vôbec nevidno, a ak nechcete vytrhať všetku trávu po obvode kruhu, musíte si pomáhať hmatom.

Májovka je skutočne prvá ozajstná huba sezóny, ktorá sa vyskytuje hojne - pravda, nie všade, a aby ste ju objavili, treba mať šťastie. Na podobných miestach však súčasne rastú aj smrčky a smrčkovce, čoskoro nato aj hodvábnica jarná a tanečnice poľné. Z vychádzky za májovkami sa teda málokedy vrátite s prázdnym košíkom.

Ďalšia časť >>

Uverejnené so súhlasom autora.

Diskusia k uvedenej časti

portret

2xM 15.8.2006 00:00

číta sa to veľmi dobré

Reagovať na správu

portret

vemka 4.9.2006 00:00

Veľmi zaujímavé čítanie a poučné.

Reagovať na správu

portret

summi 25.9.2006 00:00

čím ďalej, tým lepšie.

Reagovať na správu

portret

zuzana30 10.10.2006 09:23

je to dobré, veľmi, teším sa na ďalšie časti

Reagovať na správu

portret

Viťko 30.10.2006 17:45

Pri každom pokračovaní čítam všetko od začiatku. Je to nielen zábavné ale aj poučné. Ďakujem a teším sa na pokračovanie.

Reagovať na správu

portret

roland vlastník stránok 4.11.2006 17:21

Ano, pan Majerník to krasne napisal. Pise mu to.

Reagovať na správu

portret

peter_p 16.1.2007 15:06

Vyjde to aj tlačou? Kúúúúúúúúúúúúúpim!

Reagovať na správu

portret

roland vlastník stránok 20.1.2007 12:54

Ono uz vyslo, dokonca vo viacerych vydaniach. Toto je verzia, ktoru vydalo Vydavatelstvo Tympanon v roku 1998.

Reagovať na správu

portret

Vojto PN 11.4.2007 22:16

túto šikovnú knižku mám a je to netradičné ale o to zaujímavejšie čítanie

Reagovať na správu

portret

sibyla pokročilý 12.2.2007 08:24

Pán Majerník pripravuje štvrté vydanie svojej knižky o hubách a hubároch. Držte palce, aby zohnal vydavateľa, lebo to je skutočný problém.
Ak by ste mali záujem vyjadriť svoj názor na knižku osobnejšie, prípadne ho povzbudiť v jeho úsilí, môžete písať na moju mailovú adresu [email protected]

Reagovať na správu

portret

roland vlastník stránok 26.4.2007 20:50

Ahoj Bozka,

nevies ci pan Majernik dostal tricko a list? To uz bol druhy pokus, tak dufam ze ano. Lebo ta nasa posta to je hruza.

Reagovať na správu

portret

steasy 8.12.2007 19:57

Vyborne, tesim sa. Prave som si knizku objednala, tak sa tesim, ako ju budem citat v toni lesa, vzdy, ked ma hubacka ukona. Vzdy je dobre, ked sa odborna tema poda lahsim popularno-naucnym stylom a spristupni sa tak sirsej verejnosti.

Reagovať na správu

portret

MIHALNICA 13.12.2007 23:54

Pozdravujem pána Majerníka. Stretnutie s ním ma konečne primälo sa začítať..a neľutujem.

Reagovať na správu

portret

medulienka pokročilý 6.5.2008 19:05

Knihu som si v piatok objednala, dnes ráno som si ju prevzala na pošte a teraz popoludní celú prečítala. Cítila som vždy, že patrím k hubárom... ďakujem autorovi pánovi Majerníkovi, že po prečítaní knižky som ešte viac hubárkou ako predtým.

Reagovať na správu

portret

lošák 17.6.2008 20:26

U nás na Moravě jsem knihu p.Majerníka neviděl.Dnews jsem si přečetl jedním dechem na PC.Super.Až pojedu na hřiby k Vám snad ji v Cadci koupím.

Reagovať na správu

portret

zelhub 4.9.2008 13:09

Prednedávnom som túto útlu,ale milú knižôčku dočítal.V mnohých kapitolách sa nájde hádam každý hubár,ako keby podobné príbehy zažil on sám,o stratených...,o hubárskom radare...,podobný príbeh o podhríbe som zažil,len s iným koncom.Veľmi osviežujúce čítanie,hlavne keď nerastú.Škoda,že je takejto literatúry málo,vďaka za ňu pán Majerník.

Reagovať na správu

portret

rufuss pokročilý 13.2.2009 23:38

Prave dnes som dostala tuto knihu od p. Míču (mirado) vydanu v roku 1980 a precitala som ju takpovediac jednym dychom.... super knizocka

Reagovať na správu

portret

Palinkáč 18.6.2009 21:19

Dnes som knižku od pána Majerníka prečítal na jeden šup. Veľmi inšpirujúca....

Reagovať na správu


Pred zaslaním príspevku do diskusie je potrebné prihlásiť sa použitím Vášho prihlasovacieho mena a hesla.