Čítanie na pokračovanie

HUBÁR NIKDY NEVIE DOSŤ

Jedného dňa som navštívil pôvabne malebné staré bratislavské Centrálne trhovisko. Šiel som si nakúpiť zeleninu a pozrieť, čo nového na pultoch hubárok.

Napokon aj na pohár vína, pri ktorom som sa stretol s istým známym. Slovo dalo slovo a sobotňajšie ráno nasledujúceho týždňa nás našlo v lesoch okolo Lakšárskej Novej Vsi. Bol začiatok leta, dosť sucho. Tu a tam sme nejaké huby našli, no márne sme pátrali po hríbe borovicovom, hoci lesy boli pre jeho výskyt ako stvorené.

Známy bol sviatočný hubár, ja som už trochu praxe mal, nuž mi nosil huby „na schválenie". Odrazu sme natrafili na kút plný... hríbov! Obracal som ich v ruke, ovoniaval, prerezával, ochutnával, a hoci sa mi čosi nezdalo, darmo je dubáky! Hoci trochu netypické, asi vinou sucha, ale dubáky!

Nazberali sme ich asi po desať, pekných, statných. Vyšli sme ešte na lúky, kde boli síce suché, ale použiteľné tanečnice a pobrali sa domov. Známy ma vysadil z auta pred domom a odfrčal variť večeru.

Doma som pre istotu porovnával nájdené huby s obrázkami a opisom v atlase húb.

A tu máš! Z dubáka sa vykľul podhríb žlčový, mierne jedovatý, odporne horký, ktorého jedna plodnica pokazí celé jedlo, že ho možno rovno vyhodiť! Tak doslova sa píše v literatúre. Áno nápadná sieťka na hlúbiku, ktorý je kyjakovitý, otlačené póry hnednú... tak do hrdzavohneda. Ale chuť? Veď som ich v lese ochutnával, a nič! Vôbec neboli „odporne horké"! Až po ochutnaní mladej plodnice sa mi v ústach rozliala taká žič, že som huby okamžite vyhodil.

Zistil som, že staršia, suchá plodnica akoby horkú chuť nemala.

Ale čo teraz s mojím známym, sviatočným hubárom, ktorému som schválil mierne jedovaté huby? Nevedel som, kde býva, telefón nemá. Musel som sa spoľahnúť, že jedlo bude odporne horké, veď iste rozkrája celý úlovok, nuž a potom všetko vyhodí. V tejto nádeji som žil niekoľko dní, sledujúc Večerník o otravách hubami všade radi píšu!

Až po niekoľkých týždňoch som sa s oným známym náhodou stretol. V priebehu rozhovoru som sa hubám vyhýbal a zrazu mi navrhol ďalší spoločný výlet. Opatrne, akoby mimochodom, som sa spýtal, ako mu vtedy huby chutili.

Celkom dobre. Prišla priateľka a upražila ich, mali sme dobrú večeru. Zostala aj na druhý deň.

Nevedno priateľka, či večera, ale...

Počuj, hovorím, a nezdala sa ti trochu... toto... tá večera...

Ani nie!

A tak som vyšiel s pravdou von.

Sú dve odrody podhríba žlčového jeden z nich je menej horký. Možno sme nazbierali práve ten. Nuž, ukázalo sa, že v tomto prípade nebol ani mierne jedovatý. Ale experimenty na svojich známych vám robiť neodporúčam, mohlo by sa to raz pri nejakej vláknici Patouillardovej zle skončiť!

Preto pozor - pri zbere húb! Hubár nikdy nevie dosť! Aj oveľa neskôr vo Vysokých Tatrách som našiel podhríby žlčové, na neuverenie podobné dubákom, a až doma pri triedení som zistil, že sa mi priplietli do koša.

V istých novinách uverejnili kreslený vtip: vlak zastal, rušňovodič vystúpil a hľadí na prekážku pod koľajnicou vyrástol hríb a prehol ju do oblúka. Huby majú naozaj ohromnú energiu, viacerí autori uvádzajú, že napríklad pečiarky roztrhli betónový či asfaltový plášť chodníka. Nevidel som na vlastné oči takéto výkony. Iba raz, neďaleko stavby autostrády, na ktorej pracovali rozličné stroje, odložili do lesa prázdne plechovice asi tak dvadsaťlitrové. Zbadal som, že jedna sa nakláňa, div nespadne. A hľa! nadvihovala ju mohutná muchotrávka čer vená hádam dvanásť centimetrov vysoká... Žiadalo sa mi tej muchotrávke prihovoriť...

Možno niekedy napíšem na muchotrávku červenú báseň. Darmo sa na ňu ľudia hnevajú. Mykológovia sa rozčuľujú, že ju všade v publikáciách maľujú ako otravnú hubu, hoci takú popularitu by si zaslúžili skôr jej príbuzné muchotrávka biela a zelená. Ja však tých maliarov chápem. Kto videl v zeleni trávy vyrastať osamelú muchotrávku červenú alebo častejšie celý húf takýchto húb bude súhlasiť so mnou, že je to krásavica medzi hubami. Síce dosť jedovatá, ale krásavica, hrdá, nič nepredstierajúca som, aká som. Nikomu nič nevnucuje, neusiluje sa klamať, či maskovať za niektorú jedlú hubu. Je pekná, žiarivá už vtedy, keď sa vykľúva spod zeme a zo svojej plachtičky, aby sa rozvinula do pravidelnej statnej krásy so závojom prsteňa ako s naškrobeným bielučkým golierikom. Poznám zákutia, kde rastú v sviežej zeleni pod roztrúsenými briežkami až neskutočné krásne muchotrávky červené. Sú to skutočné šperky lesa, nemôžem pochopiť ľudí, ktorí s obľubou do nich kopú takí do lesa ani nepatria...

To iné muchotrávky, najmä zelená a biela, bývajú zriedka pekné. Sú často netypické formou, prefarbené, krpaté, zlostné, vyskytujú sa na najneočakávanejších miestach, ukrývajú sa do tieňa, snažia sa podobať iným, jedlým hubám. Slovom sú zlé a zákerné. Nie tak muchotrávka červená! Ešte som nevidel exemplár zošúverený ako striga! Rastie hrdo, vie: každý ju pozná a rešpektuje. A muchotrávka červená je okrem toho i veľkým priateľom hubárov. Často signalizuje miesto výskytu iných húb, najmä dubákov. Pravdepodobne si potrpí na rovnaké prostredie a podmienky rastu. Aspoň mne sa tak vidí. Podozrivo často som nachádzal tieto dva druhy muchotrávky a dubáky vedľa seba. Stávalo sa mi, že som dubáky našiel iba tam, kde rástli muchotrávky červené, inak v celom lese nie, hoci rastú inokedy aj na iných miestach.

Ale aj v živote to neraz tak býva, že sú často pokope jedovatá parádnica-muchotrávka a dubák... no, taký dobrák...