Čítanie na pokračovanie

DERMEK

Mnohým ľuďom, medzi inými aj hubárom, toto meno veľa nehovorí. Ani mne by nehovorilo, keby som si raz dávno nebol kúpil jeho atlas húb, plný namaľovaných najmä hríbovitých húb. Aurel Dermek bol skvelým maliarom húb, ale aj ich významným znalcom, ako som sa o tom neskôr presvedčil v bratislavskej hubárskej poradni, kam som s obľubou chodieval „stážovať", pohovoriť si s odborníkmi - mykológmi, neistými nálezcami húb, ktorý si prichádzali každý pondelok overiť svoje víkendové nálezy, ba - čoby som to nepovedal - zbaviť sa komplexov amatéra, keď som občas zbadal, ako sa aj chýreční znalci húb pomýlia. Ak naozaj nevedeli určiť druh huby, a aby zabránili prípadnej otrave, nálezcovi ju neodporučili zjesť, vyhovoriac sa, že hubu by mohli určiť iba pod mikroskopom, a ten momentálne nemajú. Čosi im uznám - v sobotu nazbierané, neraz pomágané a premočené huby, poznačené aj iným zlým zaobchádzaním, by neraz nebol v pondelok určil ani ich stvoriteľ!

Dermek - sám z Brodského - maľoval huby najmä z dvoch lokalít: zo záhorských borín okolo Brodského a Gbelov, a z Dubodielu pri Trenčíne. A maľoval ich geniálne - prechodil som tie záhorské lesy stokrát a v jeho atlase boli to práve ony, ich sestry a bratia, čímsi nevysloviteľným odlišné od húb na všetkých iných lokalitách. On s nimi cítil, on sa do nich vžil!

Jedného času na Záhorí huby nerástli. Mal som viac voľného času a trpel som. Prelistoval som si Dermekov atlas a rozhodol som sa: idem do Dubodielu! Na mape som si našiel dedinku toho mena, nastúpil som na vlak, vystúpil v Trenčíne, prestúpil do autobusu a... Oproti mne sedeli dve ženičky, ktoré konverzovali o tom, že vraj huby rastú! Nemohol som sa dočkať, kým autobus v Dubodieli zastane. Vystúpil som a vrhol som sa do lesa...

Okrem zopár bielych rýdzikov korenistých tam nerástlo nič. Znechutený som sa vrátil do dedinky, zašiel som do krčmy na pivo a pri prázdnom koši som dumal o hubárskej smole.

Po chvíli vošiel - s košom v ruke - do prázdnej krčmičky ďalší muž. Postál pred pultom, objednal si pivo a úkosom ma pozoroval. Ako to už v takých chvíľach býva, aj jeho prázdny kôš ho primäl k solidarite a prisadol si ku mne. Slovo dalo slovo, po chvíli sme sa predstavili, a on zrazu povedal: „No toto! Včera hovorili v televízii o vašej hubárskej knižke - a tu som stretol autora!" Hubár všade bratov má a v každej krčme majú borovičku, takže sme už príjemnejšie naladení nasadali do autobusu, navzájom si želajúc lepšiu sezónu...

Jedného dňa do bratislavskej poradne Dermek neprišiel, zato priniesli chýr, že zomrel. Napísal som o tom báseň, hovoriac v nej, že nás to zastihlo, akoby bol blesk udrel do záhorskej borovice.

Vari po dvoch rokoch som hubárčil v okolí Adamova, teréne medzi Brodským a Gbelami. V Adamove teraz sídlia utečenci z iných krajín, ale vtedy v tom motoreste pri vedľajšej ceste, utopenom v záľahe borín a dubín, bola veľmi príjemná reštaurácia. Zasadol som si tam so svojím úlovkom, pohovoril s ľuďmi, aj vedúci motorestu si prisadol, aj nejaká vodka sa minula. Odrazu sa však schyľovalo k búrke, mne však bolo dobre a aj posledný autobus už odišiel. Na stanicu do Brodského bolo pár kilometrov. Husto pršalo. Aby som stihol vlak do Bratislavy, musel som napokon vstať a poberať sa na stanicu. A keď som sa už blížil k polovici cesty, zablyslo sa a zreteľne som videl, ako udrel jediný blesk počas tej búrky - do borovice blízo Brodského!

Príroda možno čítať nevie a nečítala moju báseň - ale som presvedčený, že to sa ten kraj vtedy tak rozlúčil s Dermekom.

V Brodskom pôsobilo veľa významných ľudí, ale myslím, že by si mali miestni, okolití a aj iní hubári Dermeka nejako pripomenúť. A nie iba hubári.

Bol to skvelý znalec a najmä maliar húb.