Čítanie na pokračovanie

POMALY VIAC NÁJDEŠ

Bolo leto, dosť sucho, huby takmer nerástli. Traja sme prečesávali svah pod starými bukmi, miestami tam cez mach presakovala voda a videlo sa nám, že by sa tam predsa len nejaké hríby mali nájsť. Terén sme dobre poznali, chodili sme ta každoročne a aj v tom roku sme tam už hríby našli. Povedali sme si, že kým nenájdeme aspoň jeden hríb, nepohneme sa odtiaľ. Minulo dopoludnie - a nič. Unavení sme si sadli. Mlčky sme jedli a uvažovali nad spôsobom, ako čestne vybŕdnuť zo situácie - dali sme slovo, že odtiaľ sa bez hríba nepohneme!

Zo zvyku som blúdil zrakom po okolí. Odrazu sa mi asi v dvadsaťmetrovej vzdialenosti čosi zamarilo - uprostred fľaku čistého machu... Nie je možné, veď sme tadiaľ už neraz prešli!

- A to je tam čo? - ukázal som priateľovi-hubárovi.

Kolega vstal a blížil sa k podozrivému bodu. Už v polovici cesty zvolal, že je to plávka, ibaže ako sa približoval, krok i celé držanie tela sa mu menilo a ja som tušil, že...

Ešte šťastie, že sme svoj záväzok o hríbe presnejšie neurčili. Takto sme mohli s pokojným svedomím opustiť nehostinný terén.

Inokedy som s iným známym na inom mieste pochodil podobne. Mali sme zopár chudorľavých šampiňónov a drobných, polovyschnutých kuriatok, čo stihli narásť v hustom machu. Takisto sme si sadli posilniť sa zo zásob. Smutní-neveselí sme sa už pomaly chceli pobrať domov. Bolo sucho, teplo, slnko svietilo a oči nás boleli od hry tieňa a jasu, prenikajúceho cez koruny stromov.

V pomerne hustom lese sa len tu a tam objavil na tmavej pôde ostrý slnečný fľak. Odrazu som zbadal vo vzdialenosti asi pätnásť metrov uprostred takého slnečného fľaku čosi intenzívne žiariť.

- A to je tam čo? - položil som rovnakú otázku.

Známy vyskočil a pobehol v smere, kam som ukazoval.

Bol to prekrásny kremeniak.

Podstata veci je v tom, že sme v oboch prípadoch nemali dosť trpezlivosti - náhlili sme sa raz v snahe čím skôr hríb nájsť, druhýkrát sme už boli trochu znechutení a unavení, nemali sme tú pravú hubársku náladu.

Huby treba hľadať trpezlivo, chodiť pomaly - neutečú. Dakedy sa stáva, že hubár viackrát prejde po tom istom mieste a nenájde nič, ocitne sa tam ďalšíkrát a hľa - nevie sa vynačudovať: ako to, že tam predtým nič nenašiel, veď huby sa priam núkajú do koša!

Sú to potvorky. Akoby sa hrali na schovávačku: to sa utiahnu aj pod lístok, to za vetvičku, to sa zase schúlia za pníky. Aj preto sa ľahšie hľadajú skoro ráno - slnečné lúče dopadajú šikmo, huby sa vynímajú v lístí či tráve plastickejšie, ligocú sa od rosy. Napoludnie lístie uschne, našuchorí sa, sťaží hľadanie - a navyše, ak svieti slnko, oči sa vám skoro unavia. Ráno je les plný vôní - aj huby zavoniate, potom sa už len stačí dobre poobzerať... Všetko je pokojnejšie - všetko vás napĺňa tou pravou hubárskou náladou, ktorá vám pomôže zbaviť sa nánosu všedných starostí a plne sa sústrediť na pôžitok z hľadania.

Preto je najdôležitejšie pamätať si: pomaly viacej nájdeš!