Čítanie na pokračovanie

HUBY NEDISCIPLINOVANÉ

Ak niekedy koncom jesene zakvitne čerešňa, píše sa o tom často aj v novinách. Pokiaľ ide o miesto i čas výskytu, huby sú oveľa nedisciplinovanejšie. Rastlinstvo má svoje agrotechnické termíny, a hoci sa ich cyklus nezačína každý rok na deň presne, potom už postupuje relatívnym poriadkom.

Huby však akoby sa občas nazdávali, že sa Zem okolo Slnka krúti rýchlejšie. Tak sa stáva, že včasné jarné huby majú tendenciu rásť niekedy už na jeseň - májovku som našiel napríklad aj v novembri. A typické neskoré jesenné huby začnú zasa občas rásť skoro na jar - tak roku 1978 v máji rástli v Záhorskej Bystrici pôvabnice fialové, a ešte k tomu na veľmi netypických miestach - pod hložím a smrekovcami. No nielen ony - tamojšie nízke boriny boli plné číroviek zemných ako na jeseň. Uprostred suchého teplého júla som zasa nachádzal podpňovky obyčajné, nazývané tiež michalky alebo václavky, teda huby typicky jesenné. A raz v apríli predávali na bratislavskom trhovisku čírovku voňavú a pôvabnicu dvojfarebnú.

Nemôžem si pomôcť: vyslovím kacírsku myšlienku, že huby majú kdesi v bunkách zakódovaný ešte cyklus rastu, keď sa zem krútila trochu rýchlejšie. Tento atavizmus sa niekedy prejaví počas priaznivej miestnej mikroklímy.

Pokiaľ ide o vhodné miesto rastu, sú huby takisto nevyspytateľné. Pri prvom pohľade na niektoré sa môžete väčšinou staviť, že tam bude rásť určitý druh húb - a neprehráte. Inokedy zas uvidíte miestečká akoby vystrihnuté z príručky a po hubách ani stopy, prípadne tam nájdete také, ktoré by mali rásť celkom inde.

V Lamači pri Bratislave je lesík mladých borovíc. Husto vysadené stromy, asi dva a pol metra vysoké, majú najnižšie konáre necelý meter nad zemou. V borinke je ustavične šero. A v tomto šere, na holej, ihličím posypanej zemi, rástli jedného roku bedle vysoké. Ale koľko! Pozrel som zohnutý od kraja do hĺbky borinky: na celom priestore lesa stáli jedna vedľa druhej, vysoké, mocné, svieže, aké sa nenájdu ani na typickom mieste - v presvetlenej vysokej dubine alebo na jej okraji. Po iné roky tam ani predtým, ani potom nerástli vôbec, prípadne iba zopár kusov celkom na okraji lesa v tráve, ale ani zďaleka neboli tak pekne vyvinuté. Ten hustý, šerý, nízky borovicový les sa vyznačuje aj výskytom pečiarok poľných - mimoriadne vyvinutých exemplárov - a kruhmi obrovských strmuliek inovaťových, ktoré narastajú do veľkosti taniera.

Poznám svah, kde popri starých bukoch rastú mladé smrekovce a hraby. Nachádzam tam neobyčajne pekné dubáky teda, dalo by sa skôr povedať hríby bukové - a prekrásne hríby sosnové! Pritom rastú rovnako pod bukmi ako pod smrekovcami. Možno ide o osobitný druh hríba - ale hríb bronzový to určite nie je! Možno hríb hnedofialový.

Teória je teória, prax je prax! Pri hubách nikdy s istotou nemôžete povedať, či budú rásť na tom istom mieste ako vlani. Z ničoho nič akoby sa presťahovali na miesta, kde ste predtým o nich ani nechyrovali. A zasa tam, kde prv rástli vo veľkom množstve, nenájdete v budúcej sezóne nič.

Neďaleko Lozorna je hlboká roklina - v čase, keď je dostatok vlahy, tečie ňou potôčik. Všade naokolo sú pozostatky starých odpílených a vyvalených stromov. Jednej jesene sa nám tam naskytol neskutočný obraz: čo len trocha pripomínalo drevo, bolo doslova obalené trsmi podpňoviek obyčajných, kam oko dovidelo. Mohli sme ich nazbierať metráky - mladých, tuhých, mocných - niektoré pripomínali bucľatosťou takmer dubáky. Nabrali sme, ďo čoho sa dalo, niekoľkokrát som si musel dokonca nabrúsiť nôž - otupil sa od takého množstva húb! A o rok neskôr som to miesto navštevoval týždeň čo týždeň, a nenašiel som jedinú podpňovku!

Dá sa pre takéto prekvapenia na huby hnevať? Naopak, myslím si, že práve tým pripravujú hubárovi pravý pôžitok z hľadania, skúšajúc jeho zdatnosť a schopnosť.