Čítanie na pokračovanie

HUBÁRI

Potenciálne môže byť hubárom každý.

Našťastie ním každý nie je.

Každá palica - aj hubárska - má dva konce: jeden hrubší, druhý tenší.

Tenším koncom tejto knihy je moje úprimné presvedčenie: našťastie - nie každý je hubárom! V prírode i spoločnosti existuje našťastie akási samoregulácia: nepripustiť vyničenie húb a ich životného prostredia. Našťastie - väčšina ľudí dáva prednosť dovolenkám pri mori, stavia si domy, využíva autá na poznávanie iných krás vlasti a sveta, zbiera známky, rýľuje záhradku, podniká...

Vo väčšine ľudí - aj tých najodprírodnenejších - sa síce pri pohľade na huby ozve čosi nedefinovateľné, akási atavistická, dovtedy akoby umlčaná melódia prastarej piesne, ale vzápätí to všetko hneď zmĺkne.

Z toho by sa dalo usudzovať, že my hubári sme akýmsi zakrpateným vývinovým rudimentom druhu homo sapiens.

Raz som sa škriepil s istým - už nebohým - básnikom. Bolo to v období reformy pravopisu, s ktorou sme v podstate obaja súhlasili, ibaže sme sa rozchádzali v detailoch: on napríklad tvrdil, že všetky ypsilonky sú zbytočné. Aby to bolo očividné, tvrdil to asi takto: „Všetki ipsilonki sú zbitočné!"

Oponoval som mu, nielen pokiaľ ide o ypsilony. Predstavte si: používam slovo zberač. Písalo sa pôvodne sberač. Iste, vyslovovalo sa „zberač" - výslovnosť sa foneticky prispôsobuje. Ibaže v tom „s" bola celá história: pôvodne „sbierať" pripomína čosi nachádzať a dávať to dokopy, sústredóvať, spájať. Písmeno „z" naznačuje iný význam: z čohosi čosi brať; napríklad slovo - získať. Neviem, ako vám, ale mne sa jeho význam dešifruje každým písmenkom: dokonca až po slovo iskáť, čo v ruštine značí hľadať. Teda: vyhľadať a zobrať, vziať. Alebo to slovenské: ískať. Teda: hľadať vo vlasoch...

Zaiste, myslenie a jazyk sú zložitejšie, mnohé stopy pôvodných významov sa zotierajú, ale práve v histórii objavujeme zázračné súvislosti.

Nuž a tak alebo podobne je aj v nás hubároch, v našich bunkách, zachovaný akýsi prastarý ypsilon, akýsi chemický spúšťač, ktorý nám nedá obsedieť, len čo oko zbadá prvú hubu, len čo nos zacíti jej vôňu, len čo ucho začuje magické slovo - rastú!

Nepochybujem, že v bunkách každého človeka je takto zašifrované čosi z histórie, z dávnych čias. U niekoho lepšie, u niekoho horšie.

Som presvedčený, že hoci sa naša prapôvodná zberačská vášeň či pud v súčasnej spoločnosti zmodernizovali, i tak si nezaslúžia podceňovanie; aj verejná mienka je na našej strane: poľovník môže streliť capa, rybár si má nosiť mydlo...! Ale počuli ste nejakú podobnú narážku na hubára? Nie! Huby sú v úcte, hubár s plným košom dokonca vzbudzuje obdiv.

Je to tak: huby vyvolávajú predovšetkým kladné emócie!

Preto aj samotní hubári bývajú väčšinou dobrí ľudia.

Hovorím, pravdaže, o skutočných hubároch.

Iste, zväčša svoje náleziská taja. Robia však v istom zmysle modernú politiku: neizolujú sa, ani nie sú agresívni. Vedia, že húb je dosť, lesy sú široké, hory hlboké a pre každého je dosť miesta. Záleží na ume, múdrosti, vytrvalosti, čo kto nájde a... či budú huby v budúcnosti vôbec rásť.

Pretože aj hubári sú vlastne v širšom zmysle ľudia budúcnosti. Môžete na to vziať jed!

Totiž... Ešte nemôžete, ale čoskoro budete môcť. Jed z húb. Aj dnes vám už občas lekár predpise liek, o ktorom ani netušíte, že je vyrobený práve z húb. Pravda, už takmer i malé dieťa vie, že antibiotiká, počnúc penicilínom, sú produktom húb: tých nižších, mikroskopických. No biochemici už robia i veľmi nádejné pokusy s výrobou veľmi účinných liekov - napríklad aj proti zhubným nádorom - z húb, do ktorých v lese niektorí kopnú...

Takže huby a hubári sú naozaj vecou budúcnosti.

Môžete na to skutočne vziať jed!