Čítanie na pokračovanie

NEPRIATELIA HÚB

Keď niekedy márne blúdim lesom s prázdnym košom, dumám: „Ako to, veď keď ideme na vec logicky, huby už dávno mali ovládnuť planétu na úkor všetkého živého!"

Jedna plodnica huby produkuje miliardy výtrusov, drobných semiačok. Jeden šampiňón vraj v priebehu piatich dní vyprodukuje vyše desať biliónov výtrusov! Výtrusy vydržia teplotu sto až stopäťdesiat stupňov Celzia, nestrácajú životnosť ani po dvadsiatich rokoch. Nijaká rastlina ani živočích nedisponuje takým obrovským potenciálom a pestrým spôsobom možností rozmnožovania sa. Veď len uvážme:

To ohromné množstvo výtrusov prenáša vietor, dážď ich zmýva do potôčikov, odtiaľ ich morské prúdy roznášajú po celom svete. Ktosi zistil, že v každom kubickom metri vzduchu kdekoľvek na zemi je priemerne jedno „semiačko" šampiňóna! Výtrusy húb roznášajú vtáky, zvieratá, hmyz, ktorý ich obžiera a vŕta sa v nich. Niektoré huby svoje výtrusy len tak nevysýpajú, ale ich vystreľujú, pričom triafajú zámerne na také miesta, kde svieti slnko! Z vlastnej skúsenosti viem, že ak sa mi sušili huby v miestnosti, kde som sa dlhšie zdržiaval, prípadne som v nej spal, cítil som to na prieduškách a dráždený drobným neviditeľným práškom ohromného množstva výtrusov som kýchal a kašľal!

Okrem toho podhubie niektorých húb za nepriaznivých podmienok, ak neutvára plodnice, nájde si náhradné spôsoby rozmnožovania: rozličné špecializované bunkové útvary v pôde alebo dlhé šnúry tzv. rizomorf, ktorými sa huba „presúva" na iné miesto - vidno ich napríklad pri podpňovke obyčajnej (václavke, michalke).

Vo veľmi nepriaznivých podmienkach, napríklad za sucha, sa podhubie zbavuje vody a prežíva vo vysušenom stave. Pri náhlom ohrození života mechanicky, nedostatkom vzduchu, sa podhubie delí na viaceré časti, ktoré žijú osobitne a po nástupe priaznivých podmienok sa každá z nich rozvíja ako samostatné podhubie, teda čosi, čo sa deje s koreňmi známeho pýru.

To je ohromná životaschopnosť húb!

Napriek tomu chodíme neraz po lese s prázdnym košom...

Kde je tu logika?

Huby sú - labužníci. K svojmu životu potrebujú veľmi špecifické podmienky. Napriek úžasnej životaschopnosti sú veľmi citlivé na charakter pôdy, jej chemické zloženie, vlhkosť, teplotu pôdy aj ovzdušia - huby napríklad nemajú rady vietor. Najmä tie, ktoré žijú v symbióze s rastlinami. Tie, ktoré na nich parazitujú, vedú boj na život a na smrť s obranyschopnosťou organizmu stromov.

Možno to už niekto preskúmal, ale mne sa vidí, že na miestach, kde vzniklo uhlie - húb nebolo. Ináč by totiž boli drevnú hmotu rozložili skôr, než mohla zuhoľnatieť.

Je známe, že huby spôsobujú rozklad pozostatkov stromov a rastlinstva na živiny, z ktorých les čerpá ďalej. Ale na druhej strane zasa výmenou látok s rastlinstvom umožňujú lesu žiť. Niektorým cudzokrajným stromom sa u nás nedarí preto, lebo ich nezasadili spolu s hubami, s ktorými na pôvodnom mieste žili v symbióze. V Kanade museli vysiať určité druhy húb, pretože niektoré druhy stromov nerástli ako sa patrí...

... Ale čo bude s našimi lesmi?

Čo bude s nimi pod vplyvom znečisťovania ovzdušia exhalátmi? Lesy ich zachytávajú, čistia vzduch - ibaže na úkor vlastného zdravia. A medzi najcitlivejšie organizmy, reagujúce na zmenu životného prostredia, patria práve huby. Majú veľkú schopnosť koncentrovať v sebe látky, medzi nimi aj škodlivé, napríklad olovo v blízkosti autostrád. Preto sa na takých miestach ani neodporúča huby zbierať, pokiaľ sa tam ešte zachovali. Neraz som v takom prostredí - najmä v smere po vetre - nacházal huby menej vyvinuté, deformované, cintľavé...

Chodil som po lesoch Malých Karpát blízo Bratislavy. Stretal som v nich veľa starších ľudí. A títo pamätníci sa vyjadrovali:

- Hja, kedysi tu rástlo húb! A dubákov, koľko ste chceli!

- Dnes treba mať veľké šťastie, aby ste tam našli dubák. Aj to
len akýsi zakrpatený, drobný, neduživý oproti tým, ktoré rastú o kúsok ďalej, napríklad v Bielych Karpatoch. Nie div - kadejaké kyseliny, padajúce v dažďových kvapkách, rozleptávajú podhubie, koncentrujú sa v ňom, huby chorejú a umierajú.

A ktovie... Na území bratislavského lesoparku nachádzate bývalé studničky. Čiesi dobré ruky ich obložili kameňmi, vyčistili okolie - ibaže vody v nich niet. A niet v nich vody ani v rokoch na dažde ozaj bohatých. Akoby sa zmenili vodné pomery v týchto lesoch. Nečudo, že sa to prejaví aj na výskyte húb.

Iste - k zániku niektorých húb prispievajú aj samotní hubári: len čo sa huba zjaví, už ju berú. Huby nemajú kedy dozrieť a rozšíriť výtrusy, staré podhubie dožíva a nové nevzniká. Preto je dobré nechať staré plodnice radšej v lese, očistiť huby priamo na mieste a skrojky rozhádzať - je na nich plno výtrusov a nádej, že sa niektoré ujmú... Aj takto možno prispieť k udržaniu húb.

Keď nájdem v lese huby ohryzené veveričkou, slimákom či iným zvieratkom, nehnevám sa - podarilo sa im zachrániť miliardy výtrusov. A tak vlastne títo drobní obyvatelia lesa, hoci hubár sa neraz hnevá, rozsievajú huby ako záhradníci. Výtrusy sa v ich tráviacich traktoch nestrávia a prenikajú späť do pôdy.

V niektorých štátoch, napríklad v Poľsku, ale už aj u nás, uvažujú mykológovia o zákone na ochranu húb v širokom meradle. Existujú návrhy, aby sa v niektorých lesoch striedavo po určité roky zakázal zber húb, aby podhubie malo možnosť regenerovať sa. Je to nepochybne aktuálny návrh, veď niektoré huby sú na svojich pôvodných lokalitách takmer - vyhubené. Ibaže... ibaže nie som idealista a dosť ťažko si viem predstaviť dodržiavanie a kontrolu takého zákazu. Ale že by bol účinný, to vidno veľmi lapidárne v lesoch, kam je z nejakých dôvodov vstup zakázaný - rastie tam oveľa viac húb ako v priestoroch, ktoré navštevuje veľa hubárov.

Ako informovala naša tlač, vo Freiburgu (SRN) zakázala mestská rada v troch okresoch pohoria Schwarzwald v nedávnych rokoch zber húb pod pokutou až päťtisíc mariek. Dôvodom zákazu bolo to, že švajčiarske konzervárne vysielali do Nemecka množstvo zberačov húb, vybavených vysielačkami. ktorými sa navzájom informovali o náleziskách a odnášali všetko, čo sa len na hubu podobalo. Pohraničným lesom tak hrozilo úplné spustošenie.

Obávam sa, že aj naše lesy, najmä v okolí miest, sú na tom podobne.

Dosť paradoxný je poznatok návštevníkov tajgy.

Podľa ich skúseností rastú huby vo väčšom množstve práve tam, kde je pôda narušená nejakou hospodárskou činnosťou človeka: drevorubačmi, čriedami dobytka a podobne. Zablúdila v tajge sa vraj podľa výskytu húb orientovali na blízkosť ľudských obydlí...

Ako vidno, okolo húb je dosť záhad a pre mykológov dosť práce. Doteraz sa venujú prevažne iba systematike a morfológii húb, prípadne skúmajú možnosti ich umelého pestovania, no menej si všímajú ich život v prirodzenom prostredí.

Životné prostredie a jeho ochrana!

Módna téma. Píše sa o nej v novinách, nakrúcajú sa filmy, hovorí sa o tom v rozhlase a televízii. Debatuje sa na poradách i tak, medzi známymi. Téma módna, ale nanajvýš aktuálna.

Vidno - ľudia sú zainteresovaní, čistý vzduch, voda a zdravie sa týkajú všetkých.

To, čo hovorím, sa zdanlivo netýka húb - ale len zdanlivo. Nezabúdajme, že huba je jedným z najcitlivejších indikátorov znečisteného životného prostredia. Huby hynú? Pozor!