Čítanie na pokračovanie

HUBÁRSKE POVERY

Ak okolo niečoho prežívajú neuveriteľné povery, nuž okolo húb vari predovšetkým. Pritom je zaujímavé, že naši predkovia sa intenzívne venovali ich zberu a konzumovaniu, to znamená, že poznali aj huby, aj ich vlastnosti a účinky. Muchotrávku posypanú cukrom používali na trávenie múch. Z iných húb - trúdnikov - vyrábali práchno na zakladanie ohňa. Ďalšie používali v ľudovom liečiteľstve: brezovník aj ohnivec šarlátový na zastavovanie krvi. Používanie húb v liečiteľstve a pri magických obradoch v Afrike či medzi Indiánmi bolo, ba ešte aj je, oveľa rozsiahlejšie. Vikingovia pred bojom píjali odvar z červených muchotrávok - vyvolával omámenie podobné alkoholickému.

A predsa sa ma aj dnes moderná, vysokoškolsky vzdelaná gazdinka spýta, či je pravda, že v jedle z jedovatých húb strieborná lyžička zčernie, alebo či petržlenová vňať ožltne. Existujú povery, že do niektorých húb zahryzne vretenica a stanú sa jedovatými, že možno dostať besnotu, ak hubu obhrýzlo besné zviera. Pravda - v poslednom prípade aká-taká možnosť existuje, hoci sa zárodky besnoty teplom ničia. Ale aj tak je namieste odporúčanie huby dokonale očistiť aj od vyhryzených miest.

Nesprávny je i recept na rozlišovanie jedlých od nejedlých húb: ak huba štípe, je vraj zlá, ak neštípe, je vraj dobrá! Toto rozlišovanie možno použiť výlučne iba pri plávkach! Pritom ani niektoré „štipľavé" plávky nemusia byť jedovaté, iba sú nechutné. Ale napríklad smrteľne jedovaté muchotrávky majú vraj - výbornú chuť, vôbec neštípu!

Medzi najčastejšie a najviac rozšírené povery patrí napríklad aj názor, že huby, ktoré po otlačení či rozkrojení černejú alebo ináč menia farbu, sú jedovaté. Pravdou je pravý opak - väčšina jedovatých húb farbu nemení, pričom mnohé výborné kozák)', rýdziky, suchohríby a podobne sa na otlačených, ohryzených či rozkrojených miestach sfarbujú často veľmi intenzívne.

Podobne prevláda vo verejnosti názor, že huby, ktoré sú „červavé" či ohryzené zvieratmi - sú neškodné. Omyl! Hmyz napáda aj huby prudko jedovaté a jedy niektorých húb niektorým zvieratám neškodia - možno ich práve v malom množstve potrebujú ako liek.

Pritom sa, pravdaže, nemôžem vyhnúť podozreniu, že aj medzi lesným zvieratstvom sú labužníci, ktorí si radi odhryznú trochu opojného jedu... no, asi tak, ako si niektorí radi uchlipneme z pohárika.

Existujú nejasnosti, podobné poverám, ako huby zbierať: vraj sa majú iba odrezávať, aby sa neporušilo podhubie. Nuž - ani nie tak kvôli podhubiu, ale niektoré huby je naozaj lepšie odrezávať - napríklad rýdziky, plávky, nehovoriac o iných hubách, pri ktorých zbierame iba klobúky s kúskom hlúbika: podpňovky, hlivy... Napríklad rýdzik sotva „vykrútite" zo zeme - znivočili by ste mu hlúbik, iné huby, celkom určite hríby, neodrezávame, ale ich opatrne, krútivým pohybom, asi ako keď nám trhajú zub - nehodno prirovnávať! - odtrhneme od podhubia. V prípade, že by sme hríb odrezali, prídeme o tretinu až polovicu hlúbika, ktorý je skrytý v zemi. A už by ani nebol taký pekný. Pravda, niektoré huby hodno celé vytiahnuť z pôdy aj z iných dôvodov: na spodku hlúbika majú rozlišovacie znaky pošvu, tvar ukončenia, farbu a podobne, čo môže v prípade pochybností pomôcť pri určení druhu. Ono - v otázke odrezávania či „vykrúcania" húb existujú aj v odbornej literatúre určité rozpak)', podľa toho, či autor zastáva stanovisko viac ochranárske, či viac hľadisko praktického hubára. Prikláňame sa však k názoru, že hríby - aj niektoré iné huby tuhšej konzistencie zbierame celé a až potom ich čistíme. Pravda, nijako pôvabne nepôsobí okraj lesa, plný hlúbikov po bedlách - preto, ak už z nich zbierame iba klobúk)', dlhé hlúbik)' nenechávajme trčať v tráve. Napokon: pokrájané na tenké „slíže" a usušené sú aj dobrým korením do polievok.

Dosť povier existuje o „úrodných" a „neúrodných" rokoch, pri prognózach výskytu húb podľa rozličných príznakov napríklad ak je vraj v zime veľa snehu, rok bude úrodný a podobne. Takýmto predpovediam sotva možno veriť - rast húb závisí skôr od momentálneho počasia v sezóne ich rastu. Isté je, že ak je snehu v zime dosť, je pravdepodobné, že bude jarných húb viac - už aj preto, že pôda bude mať dosť vlahy. Ibaže činiteľov ovplyvňujúcich podmienky rastu húb je nepochybne viac.

Predsudky sú aj iné - úradne schválené. Týkajú sa predpisov o povoľovaní predaja niektorých húb na trhu. Napríklad plávky zelenkastá a trávovozelená sa na trhu predávať nesmú! Pritom sú to jedny z najchutnejších plávok a dosť hojne sa vyskytujú. Niekto si zrejme myslí, že by sa dali popliesť s muchotrávkou zelenou. Pritom je však medzi tými plávkami a muchotrávkou zelenou toľko zjavných rozlišovacích znakov, že je takmer vylúčené, aby si ich niekto mohol popliesť. Kto raz držal tieto huby v ruke, nemôže si ich zameniť.

Napriek tomu sa bežne povoľuje predávať huby, ktoré veľmi podozrivo pripomínajú prudko jedovatý zvonovec veľký...

Chyba je však aj u predavačov húb: pre lepší odbyt sú schopní dávať hubám tie najfantastickejšie mená a často popletú aj hubársky viac-menej vzdelaného kupujúceho. Tak pre hubárky - Záhoráčky na bratislavskom Centrálnom trhovisku je takmer všetko, čo rastie na jeseň, hlivami. Treba však s uznaním kvitovať, že pokiaľ ide o skúšky predavačov húb a kontrolu trhu, situácia sa v poslednom čase navidomoči zlepšila.

V každom prípade je však najlepšie huby dobre poznať a neveriť rozličným „vyskúšaným" receptom - hoci aj od starých materí.