Čítanie na pokračovanie

HUBÁRSKA RADOSŤ

Túto kapitolu by som najradšej napísal vo veršoch.

Záhorské lesy! Koľko vrchov, hôr a lesov ospievali básnici, opísali prozaici, namaľovali maliari! Albín Brunovský im vzdal primeraný hold svojím obdivuhodným maliarskym umením.

Nie náhodou práve ony zrodili jedného z našich najznámejších mykológov, žiaľ, už tiež nebohého - Aurela Dermeka.

Ako malý chlapec som sa v nich tiež začas potuloval, netušiac, že sa do nich neskôr budem vracať s košom.

Jedného dňa som pozval na huby dievčinu - dostatočne pôvabnú, aby nenarúšala krásu záhorských lesov, a dostatočne múdru, aby bola schopná oceniť moju hubársku záľubu. A azda aj dosť statočnú, trpezlivú, aby práve so mnou vedela znášať aj námahu a nepohodu hubárskych ciest.

Na prvej vychádzke som nasadil tón odborníka, skúseného hubára, ktorý učí absolútneho hubárskeho analfabeta:

- Toto je typické miesto pre kremenáče, - poučujem, rozhliadajúc sa po okolí, lebo z predchádzajúcich rokov naisto viem, že je tu rozrastené podhubie.

- Myslíš na tieto huby? - spýtala sa, vyberajúc mi spod nôh rodinku krásnych kremenáčov.

Otriaslo to mnou, ale našťastie sa potvrdilo, v čo som dúfal: má talent.

Odvtedy s ňou, schopnou hubárskou žiačkou, chodím na huby rád, ale najradšej pešo, vlakom alebo autobusom. Raz, vezúc ma huby po diaľnici v desaťročnom rodinnom trabante, neúprosne predbiehala všetky koráby ciest. Trabant sa čudne chvel, ja tiež. Zamyslene, len tak akoby pre seba, prehovorila:

- Hm, dúfam, že to koleso neodletí... - a prišliapla na plyn, akoby to chcela vyskúšať.

Cestou nazad trabant akosi sám od seba uprostred diaľnice zastal. Kúsok sme potlačili, kúsok sa zviezli dolu vŕškom. Po hodine sa našiel ochotný mechanik, rozložil si nástroje, poklepkal to i ono, pokrútil tu i tam - a pokrútil hlavou. Vysvitlo, že v nádrži nebol benzín. Neskôr sa ukázalo, že bol celkom uvoľnený motor - ale to z neznámych príčin na kvalitu jazdy nemalo vplyv.

Hm, niet nad vlastné hubárske nohy!

Koncom augusta 1981 bolo teplo, sucho, ani na trhovisku už dlhší čas nebolo húb, o dubákoch ani nehovoriac. 25. augusta spŕchlo takmer na celom Slovensku. Na druhý deň som zavolal na hydrometeorologický ústav - chcel som sa dozvedieť, koľko napršalo na Záhorí. Ošívali sa, ale keď som povedal, že som hubár, možno aj porušili predpisy a povedali - 2 mm. To bolo skutočne málo. Čosi mi však nedalo pokoj a priateľke som povedal:

- Zajtra ideme na dubáky!

Keby to niekto bol povedal mne, bol by som ho vysmial. Ale vo mne čosi vŕtalo...

Už vo vlaku, ale najmä po vystúpení a cestou do lesa som mal zmiešané pocity: na poľných piesčitých cestách síce bolo vidno, že ich pokropilo, ale len tak po povrchu - práveže v piesku zahladilo staré stopy po pneumatikách bicyklov, ktorými miestni hubári chodia do lesa. Nové stopy nebolo vidno - už aspoň dva dni nik neprešiel po ceste, ktorou chodia do toho lesa všetci domorodci.

Cestou som sa snažil tváriť sebavedome a optimisticky, ale moja hubárska predvídavosť a autorita boli ohrozené.

Nenápadne som zvrtol reč na iné lesné plodiny či rastliny, ktoré by sme si mohli prípadne nazbierať...

Vošli sme do prvej dubiny na okraji lesa. Podnes ich mám pred očami: fantasticky krásne, mladučké, a pritom mohutné dubáky! Tie najväčšie trčali priamo na ceste, ktorou po celú sezónu miestni hubári vchádzajú do lesa!

- No, aký som hubár? - pýtam sa, keď som sa ako-tak spamätal.

- Samozrejme, najlepší! - odvetila priateľka bez štipky irónie.

Prešli sme zopár kilometrov, stále zbierajúc dubáky. Bola to skutočne náramná hubárska radosť.

S pochybnosťami (nie je možné, aby také známe terény medzitým ktosi neprečesal!) vydal som sa na tie miesta o dva dni opäť. A zasa to isté: prešiel som oveľa väčší úsek lesa, až po najbližšiu železničnú zastávku, a opäť ani stopy po tom, že by v tom lese už ktosi bol. Dubáky, kremeniaky... Čo vám mám hovoriť!

A ocenenia sa mi dostalo už v lese: keď som z neho vychádzal s plným košom, naďabil som na počerného hubára, jedného z tých, čo bývajú priamo v tých lesoch a poznajú ich ako vlastnú dlaň. Práve sa zohol po prvý dubák, vystrel sa, zbadal ma a celý vyjavený povedal:

- Any sem nevjeďel, že už rastú!

Moje hubárske sebavedomie o kúštik stúplo.

Podobné zážitky sme v tom i ďalších rokoch mali neraz: pravidelne sme natrafovali na nepovyberané miesta hríbov brezových či suchohríbov alebo ďalších druhov chutných húb vždy v čase ich začiatočného výskytu. V zime bolo priam radosť hľadieť na plné poháre naložených húb... Zaiste tie pocity poznáte.