Úvodná stránka » Diskusné fóra » Diskusie o hubách »

Základná charakteristika húb


portret

Ešli atlasár, mykológ 28.2.2011 10:28

Huby (Fungi) sú prastaré heterotrofné organizmy. Ich výtrusy sa objavili v sedimentoch starého prekambria, teda z čias pred 2,7 miliardami rokov. Ich fylogenetický pôvod až doteraz nebol presne objasnený. V minulosti sa huby považovali za nezelenú vetvu rastlín. Pri porovnávaní viacerých kritérií sa napokon zaradili do samostatnej ríše húb (Fungi).
Zaujímavosť: Problematiku pôvodu húb a ich príbuznosť k rastlinám a živočíchom sa v súčasnej dobe s veľkým rozvojom molekulárnej biológie podarilo vyriešiť. Porovnávaním sekvencií rastlinnej, živočíšnej a hubovej ribozomálnej RNA sa ukazuje, že huby majú napriek značnej morfologickej podobnosti s rastlinami oveľa bližšiu fylogenetickú príbuznosť k živočíchom. Neplatí už teda názor, že huby sú apochlorickou (bez chloroplastov) vetvou rastlín, z ktorej sa vyvinuli živočíchy.
Bunka húb je typická eukaryotická bunka, ktorá má niektoré spoločné znaky s rastlinnou aj živočíšnou ríšou. Mnohé bunky húb majú bunkovú stenu a vakuoly, ktoré sú typickým znakom pre rastlinné bunky. Avšak bunková stena húb obsahuje namiesto celulózy chitín (výnimka oomycéty - celulózová stena), ktorý sa zasa nachádza v bunkách hmyzu, kde plní mechanickú funkciu. Od rastlín však huby odlišuje jeden zásadný znak: bunka huby nikdy neobsahuje plastidy, vyživuje sa teda výlučne ako saprofyt alebo parazit. Zásobnou látkou húb nikdy nie je škrob, ako je to u rastlín, ale glykogén, ktorý je zásobnou látkou živočíšnej bunky.
Tab. Porovnanie bunky huby s rastlinnou a živočíšnou bunkou
bunka huby rastlinná bunka živočíšna bunka
bunková stena áno (chitín) áno (celulóza) nie
plastidy nie áno nie
zásobné látky glykogén škrob glykogén
výživa heterotrofná autotrofná heterotrofná
schopnosť pohybu áno nie áno
Telo húb môže byť buď jednobunkové, alebo (častejšie) ho môžu tvoriť mnohobunkové hubové vlákna - hýfy. Hýfy sa rozkonárujú a vzniká tak spleť označovaná ako podhubie - mycélium. Za určitých podmienok (napr. pri vzniku plodníc) sa hýfy prepletajú a druhotne zrastajú, čím vznikne nepravé pletivo plektenchým alebo pseudoparenchým.
Rozmnožovanie húb
Huby sa rozmnožujú pohlavne, ale častejšie nepohlavne produkciou množstva spór (hlavne plesne). Výtrusy sa vytvárajú priamo na povrchu hubových vláken alebo vo výtrusniciach. Okrem tvorby spór poznáme u kvasiniek aj pučanie, pri ktorom môže z jednej bunky vzniknúť viacnásobným oddeľovaním dcérskych buniek nepravé pseudomycélium.
Pri pohlavnom rozmnožovaní dochádza k splývaniu pohlavne rozlíšených vláken podhubia - hýfogamia. Z výtrusov vyrastá primárne podhubie. Ak sa stretnú dve podhubia vhodného párovacieho typu (+ a -), v mieste dotyku dôjde k splynutiu buniek. Cytoplazma buniek sa zmieša, ale k splynutiu jadier zatiaľ nedochádza, vzniká dvojjadrové štádium bunky. Táto bunka sa potom ďalej delí a pri delení bunky sa delia súčasne aj obe jadrá. Delením dvojjadrových buniek vzniká druhotné podhubie, ktoré tvorí plodnicu. Vo výtrusorodej vrstve plodnice - hymeniu - sa tvoria výtrusorodé stopky (basidium) alebo vrecká (ascus). Keď v nich dôjde k splynutiu jadier, vznikne diploidná bunka. V nej prebehne redukčné delenie, výsledkom ktorého sú štyri haploidné bazídiospóry alebo askospóry. Ak sa výtrus dostane do vhodného prostredia, vyrastie znovu v haploidné prvotné podhubie. Takýmto spôsobom sa pohlavne rozmnožujú hlavne vreckaté a bazídiové huby, označované ako huby vyššie (nie je to oficiálna taxonomická jednotka ako napr. podríša nižších a vyšších rastlín).
Okrem toho sa huby rozmnožujú často aj vegetatívne, a to útržkami mycélia alebo hýfami, ktoré majú podobnú funkciu, ako napr. plazivé stonky jahody.
Výživa húb
Huby nemajú asimilačné pigmenty, nemôžu teda uskutočňovať fotosyntézu, a tak sa vyživujú podobne ako živočíchy - heterotrofne, a to buď saprofyticky, paraziticky alebo symbioticky. Saprofytné huby rozkladajú odumreté telá rastlín a živočíchov, prípadne zvyšky organického pôvodu, preto majú nezastupiteľnú úlohu v prirodzených ekosystémoch, kde spolu so saprofytickými baktériami plnia úlohu reducentov. Parazitické huby čerpajú organické látky priamo zo živých organizmov. Často sú špecializované na určitý typ hostiteľa, napr. snete napádajú obilniny.
Mnohé huby môžu žiť v symbióze. Tento termín prvýkrát použil na popísanie prospešných vzťahov medzi dvoma druhmi nemecký mykológ ANTON DE BARY (1831-1888). De Bary popísal a zaradil veľa druhov húb vrátane mikroskopických. Objavil tiež, že lišajníky vznikajú spolužitím húb a rias. Z histologického hľadiska, a z toho vyplývajúc blízkosti vzťahu sa môže jednať o dva druhy symbiózy:
1. ektosymbióza - voľnejší vzťah, hýfy sa dostávajú len na povrch partnera
2. endosymbióza - užší vzťah, hýfy sa dostávajú priamo do buniek symbionta
Príkladom ektosymbiózy je spolužitie húb (hubových vláken) s koreňmi vyšších rastlín, čomu hovoríme mykoríza. Takto sa vyživuje hlavne veľa vyšších húb, ktoré vedia vytvárať plodnice len ak sú v zemi prítomné korene symbionta zabezpečujúce hube potrebné špecifické organické látky. Príkladom endosymbiózy je spolužitie húb napr. s rastlinami z čeľade vstavačovitých (Orchidaceae) (typické orchidey, ktoré sa pestujú ťažko preto, lebo ich hľuzy sa najprv musia "nainfikovať" potrebnými hubami, aby mohli rastliny rásť).
Špeciálnym typom symbiózy je tzv. lichenizmus, pri ktorom vzniká kvalitatívne nový organizmus - lišajník. Je to spolužitie hubových vláken s riasou (alebo sinicou). Riasa (tzv. fotobiont) schopná fotosyntézy dodáva hube organické látky, teda ju vyživuje. Huba (tzv. mykobiont) zabezpečuje príjem vody a rozmnožovanie. Lichenizmus je pritom taká úzko špecializovaná forma symbiózy, že druhy, ktoré sa jej zúčastňujú, by už nevedeli prežiť samostatne.
Systém húb
Čo sa týka príbuzenských vzťahov húb s rastlinami a živočíchmi, doteraz nie sú uspokojivo objasnené. To ešte stále vedie k problémom pri ich zaraďovaní v systéme živej prírody. V podstate som sa stretol s dvoma variantami: buď sa huby radia do úplne samostatnej ríše (Whittaker, 1969), alebo sú pre ne vyhradené dve oddelenia v rámci nižších rastlín.
Klasifikácia húb použitá na BIOWEBe je prebraná zo starších učebníc biológie pre gymnáziá, ktoré uvádzajú Whittakerov systém. Podľa neho existujú teda minimálne tri samostatné ríše: rastliny (Plantae), huby (Fungi) a živočíchy (Animalia).
Ďalšia klasifikácia v rámci ríše húb je tiež problematická. Zaradenie viacerých skupín húb je na úrovni dohadov. Malo by vám však pre praktické účely stačiť členenie húb na šesť tried - sú to napokon najdôležitejšie skupiny. Presnejší Whittakerov systém, príp. ostatné varianty, si môžete stiahnuť v článku Systém živej prírody.
Poznámka: Huby sa niekedy neformálne delia na nižšie a vyššie. K nižším hubám patria väčšinou mikroskopické huby, ktoré netvoria plodnice (prvé tri triedy v uvedenom systéme). Vyššie huby na druhej strane tvoria makroskopické plodnice a často žijú v mykoríze (vreckaté a bazídiové huby).
4. ríša: Huby (Fungi)
1. trieda: Chytrídiomycéty (Chytridiomycetes)
2. trieda: Oomycéty (Oomycetes)
3. trieda: Zygomycéty (Zygomycetes)
4. trieda: Endomycéty (Endomycetes)
5. trieda: Vreckaté huby (Ascomycetes)
6. trieda: Bazídiové huby (Basidiomycetes)
Význam húb
V prírode majú huby spolu s baktériami obrovský význam pri udržiavaní kolobehu biogénnych prvkov, pretože rozkladajú a mineralizujú odumreté telá rastlín a živočíchov. Plnia tak nezastupiteľnú úlohu reducentov organickej hmoty.
Pre človeka boli huby spočiatku len doplnkovou výživou pre svoj vysoký obsah minerálnych látok. Neskôr sa začali využívať ich vlastnosti pri výrobe alkoholických nápojov (kvasinky). Dnes sa už mnohé mikroskopické huby využívajú v oblasti priemyselných biotechnológií, v potravinárskom (mliečne kvasenie - výroba syrov) a farmaceutickom priemysle (výroba antibiotík).
Niektoré huby sú pôvodcami chorôb - mykóz rastlín, živočíchov a človeka. Väčšina mikroskopických húb produkuje mykotoxíny.
« Základná charakteristikaVyššie huby »
Nižšie huby
Nižšie huby tvoria voľným okom neviditeľné mikroskopické podhubie. Netvoria plodnice. Patria sem napr. triedy chytrídiomycéty (Chytridiomycetes), oomycéty (Oomycetes), zygomycéty (Zygomycetes) a endomycéty (Endomycetes).
Trieda: Chytrídiomycéty
Chytrídiomycéty (Chytridiomycetes) sú saprofytné huby, ktoré žijú vo vlhkej pôde alebo vo vode. Parazitné druhy napádajú rastliny. Ako jediná trieda húb vytvárajú počas individuálneho vývinu pohyblivé štádiá pomocou bičíkov - zoospóry. Pri ich rozmnožovaní sa stretávame aj s pohlavným procesom.
Do tejto triedy patrí rakovinovec zemiakový (Synchytrium endobioticum), ktorý napáda zemiakové hľuzy.
Trieda: Oomycéty
Oomycéty (Oomycetes) sú príbuzné chytrídiomycétam. To, čo robí túto skupinu húb zaujímavou je fakt, že v bunkovej stene neobsahujú chitín, ale celulózu, polysacharid typický pre bunkovú stenu rastlín. Oomycéty sa považujú za nezelenú vetvu pravekých autotrofných rias, príbuzných s dnešnými žltozelenými riasami (trieda Xantophyceae; pozri Whittakerov systém).
Patrí sem niekoľko veľmi významných patogénov poľnohospodárskych plodín. Fytoftóra zemiaková (Phytophtora infestans) spôsobuje chorobu zemiakov a rajčín. Postihuje najmä listy, na ktorých sa objavujú žltohnedé škvrny. Plazmopara viničová (Peronospora viticola) je nebezpečným, rýchlo sa šíriacim parazitom viniča hroznorodého, ktorá sa prejavuje žltými škvrnami na listoch. Táto choroba viniča sa preniesla do Európy zo Severnej Ameriky koncom 19. storočia. Dodnes sa ju však nepodarilo úspešne zvládnuť.
Trieda: Zygomycéty
Zygomycéty (Zygomycetes) sú saprofytné mikroskopické huby - plesne, ktorých väčšina je pôvodcom hubových ochorení, tzv. mykóz. Pri nepohlavnom rozmnožovaní vytvárajú veľké množstvo spór, ktoré spolu s prachom vyvolávajú alergie. Z výtrusov vyrastajú pohlavne rozlíšené podhubia, a preto môžeme u nich pozorovať pohlavný proces.
Na zle uskladnených potravinách (chlieb, zelenina, ovocie) žije pleseň hlavičkatá (Mucor mucedo). Z jej podhubia sa dvíhajú zvislé nosiče výtrusníc - sporangiofóry zakončené guľatou výtrusnicou - sporangiom. Po dozretí sa jej obsah rozpadne na množstvo výtrusov, ktoré sa vznášajú a zachytávajú sa na rôznych predmetoch, kde za priaznivých podmienok vyklíčia v nové hubové vlákna.
Zaujímavosť: Zaujímavou skupinou v rámci tejto triedy sú huby, ktoré parazitujú na hmyze. Rozširujú sa hlavne koncom leta za vlhkého počasia a "špecializujú" sa na muchy. Mohli by sa teda perspektívne využiť v boji proti tomuto škodlivému hmyzu.
Trieda: Endomycéty
Do triedy endomycét (Endomycetes) patria jednobunkové huby - kvasinky. Rozmnožujú sa pučaním a môžu vytvárať nepravé hubové vlákna, tzv. pseudomycélium. Živia sa saprofyticky i paraziticky.
Význam kvasiniek pre ľudstvo je veľký. Spôsobujú alkoholové kvasenie ovocných štiav, sú zdrojom vitamínových liečiv. Kvasinka pivná (Saccharomyces cerevisiae) sa používa na skvasovanie sladu pri výrobe piva, na výrobu pekárenských kvasníc (droždie je vlastne biomasa kvasinkových buniek), na výrobu liehu a vitamínov zo skupiny B. Nevyskytuje sa vo voľnej prírode, je známa len ako kultivar. Naproti tomu kvasinka vínna (Saccharomycetes cerevisiae var. ellipsoideus) sa vyskytuje aj vo voľnej prírode, napr. na bobuliach hrozna. Je pôvodcom kvasenia ovocných štiav. Ďalší zástupcovia majú význam pri výrobe niektorých druhov syra.
Kvasinky sú vynikajúcim genetickým modelom a boli u nich uskutočnené mnohé objavy aplikovateľné pre všetky eukaryotické organizmy, vrátane človeka.
NOVINKA: V prvej verzii BIOWEBu som do tejto triedy zaradil aj parazitické sneti (rad Ustilaginales). Novšie sa však sneti, a im podobné hrdze (rad Uredinales), zaraďujú do bazídiových húb, hoci ani to pravdepodobne nebude ich konečné postavenie, lebo je okolo nich veľa nejasností.


« Nižšie hubyLišajníky »
Vyššie huby
Vyššie huby majú makroskopické viditeľné plodnice. Patria sem vreckaté (Ascomycetes) a bazídiové huby (Basidiomycetes). Vyššie huby žijú často v spolužití s koreňmi vyšších rastlín. Tento jav sa nazýva mykoríza.
Trieda: Vreckaté huby
Vreckaté huby (Ascomycetes) majú vláknité podhubie. V ich životnom cykle sa vyskytuje pohlavné rozmnožovanie, pri ktorom dochádza k spájaniu pohlavne rozlíšených hubových vláken. Po vzniku plodnice sa vo výtrusorodej vrstve vytvárajú vrecká a v nich výtrusy (zväčša 8) askospóry.
Do tejto triedy patria napr. papleseň (Penicillium) alebo aspergil (Aspergillus), ktoré vytvárajú štetkovito rozkonárené vlákna odškrcujúce retiazkovité konídiá. Obaja zástupcovia zvyčanie netvoria vrecká. Sú užitočné v potravinárskom priemysle (výroba plesňových syrov), vo farmaceutickom priemysle (výroba penicilínu), ale môžu byť nebezpečné tvorbou mykotoxínov s karcinogénnymi účinkami.
Penicilín objavil ALEXANDER FLEMING (1881-1955) v roku 1929 celkom náhodne. Pri pestovaní baktérií mu nechtiac do zle zatvorenej Petriho misky napadali spóry paplesne. Keď sa Fleming na ďalší deň prišiel pozrieť na vyrastené bakteriálne kultúry, zbadal, že na niektorých miestach boli kruhy, v ktorých boli všetky baktérie mŕtve. Penicilín sa v použiteľnom stave začal vyrábať až roku 1941. Najprv sa vyrábal z huby Penicillium notatum, neskôr z P. chrysogenum. Šlachtením sa zvýšila produkcia penicilínu 6000-násobne. Fleming dostal za objav tohto dôležitého antibiotika roku 1945 Nobelovu cenu.
Nebezpečným cudzopasníkom na raži a trávach je kyjanička purpurová (Claviceps purpurea). Jej vlákna žijú v semenníkoch spomenutých rastlín. V čase dozrievania zŕn sa spletajú, čím vzniká tmavý rožtekovitý útvar - sklerócium, známy pod menom námeľ. Je to útvar, ktorý slúži k prezimovaniu. Na jar z neho vyrastú paličky s plodničkami. Vo vnútri plodničiek sú vrecká so spórami. Námeľ obsahuje alkaloidy, ktoré sú pre človeka nebezpečné. Zbiera sa a využíva vo farmaceutickom priemysle.
Zaujímavosť: Námeľové alkaloidy tvoria veľmi významnú skupinu chemických zlúčenín, ktoré nachádzajú veľké uplatnenie vo farmaceutickom priemysle. Sú to tzv. ergotové alkaloidy.
Niektorým z vás je možno známa droga LSD, čo je po chemickej stránke dietylamid kys. lysergovej. Kyselina lysergová je alkaloid, ktorý sa pre tento účel získava z námeľu tropickej huby Claviceps paspali.
Mnohé vreckaté huby parazitujú na ovocných stromoch a spôsobujú ich choroby (chrastavosť jabĺk a hrušiek, rakovina ovocných stromov a iné).
Plodnice niektorých vreckatých húb sú však jedlé, ako napr. smrčok jedlý (Morchella esculenta). Klobúk je v obryse vajcovito oválny, dutý s rozlične veľkými nepravidelnými jamkami, ktoré sú od seba vzájomne oddelené rebierkovitými priehradkami. Hlúbik je dutý, žltkastý, zrastený s klobúkom. Dužina je bez výraznej chuti a vône. Smrčok rastie hlavne v teplých vlhkých lužných lesoch. Je to chutná jedlá huba.
Jedovatým zástupcom tejto triedy je ušiak obyčajný (Gyromitra esculenta). Klobúk je v obryse nepravidelne okrúhly alebo rozmanito členený. Na povrchu býva mozgovito poprehýbaný. Na vonkajšej strane je červenohnedý, vnútri dutý a biely. Hlúbik je nepravidelne valcovitý, často dvojitý, na povrchu belavý až žltkastý. Ušiak rastie hlavne v ihličnatých lesoch.

Trieda: Bazídiové huby
Bazídiové huby (Basidiomycetes) sú po askomycétach druhou najväčšou skupinou húb. Vo výtrusorodej vrstve plodnice bazídiomycét - hymeniu vznikajú výtrusorodé stopky - bazídiá. Plodnica je väčšinou rozlíšená na stĺpovitý hlúbik a do plochy rozšírený klobúk. Na spodnej strane klobúka sú lupene alebo póry (rúrky), ktoré nesú výtrusorodú vrstvu. U niektorých rodov (napr. muchotrávka) je mladá plodnica obalená plachtičkou a klobúk má ešte zo spodnej strany závoj od okraja klobúka k hlúbiku. Rastom plodnice sa obaly roztrhnú a z ich zvyškov vzniká na báze hlúbika pošva, vyššie prsteň a na klobúku škvrny.
NOVINKA: Novšie sa do tejto skupiny húb radia aj sneti (rad Ustilaginales) a hrdze (rad Uredinales). Sú to parazity rastlín, pričom pri ich individuálnom vývoji dochádza k striedaniu viacerých hostiteľov. Nemalé problémy majú s nimi poľnohospodári, pretože sa v obilninách rýchlo šíria a znehodnocujú úrodu. Najznámejšie druhy, ktoré takto škodia, sú sneť pšenicová (Ustilago tritici), sneť jačmeňová (U. hordei), sneť ovsová (U. avenae), sneť kukuricová (U. maydis).
Lupenaté huby
Lupene na spodnej strane klobúka majú napr. rody muchotrávka (Amanita), bedľa (Macrolepiota), plávka (Russula), rýdzik (Lactarius), podpňovka (Armillariella), pečiarka (Agaricus), tanečnica (Marasmius).
Muchotrávka červená (Amanita muscaria) je mierne jedovatá huba, ale nie je veľmi nebezpečná, lebo ju každý pozná. Klobúk je za mladi takmer guľatý, v dospelosti plochý, červený alebo červenooranžový, pokrytý belavými alebo žltkastými chrastami, ktoré predstavujú zvyšky plachtičky, po daždi zvyčajne miznú. Lupene sú biele. Hlúbik je valcovitý, hore zúžený, zakončený hľuzou, v hornej časti je veľký blanitý prsteň. Muchotrávka červená rastie v ihličnatých aj listnatých lesoch.
Muchotrávka zelená (Amanita phalloides) je smrteľne jedovatá huba. Plodnica je spočiatku obalená v plachtičke, ktorá sa rastom roztrháva a zostáva ako biela voľná pošva na báze hlúbika. Klobúk je v dospelosti celkom plochý, olivovo sivozelený, pri okraji bledší, lesklý. Lupene sú biele. Hlúbik je hore stenčený, biely, v hornej tretine má tenký ovisnutý prsteň. Muchotrávka zelená rastie častejšie v listnatých lesoch. Ďalšie smrteľne jedovaté druhy muchotrávok sú muchotrávka biela (Amanita verna), muchotrávka končistá (Amanita virosa), muchotrávka tigrovaná (Amanita pantherina).
UPOZORNENIE: Druhy muchotrávka zelená, m. biela, m. končistá a m. tigrovaná sú smrteľne jedovaté! Otrava sa prejavuje až po niekoľkých hodinách až dňoch a vedie k nevratnému poškodeniu pečene následkom čoho nastáva smrť.
Jedlé druhy muchotrávok sú muchotrávka cisárska (Amanita caesarea), muchotrávka červenkastá (Amanita rubescens).
Bedľa vysoká (Macrolepiota procera) je výborná jedlá huba. Klobúk je za mladi vajcovitý, v dospelosti nápadne ľahký, v strede s hrboľom. Najprv je celý hnedý, neskôr sa pokožka rozpukáva na škridlicovité šupiny, medzi ktorými presvitá biela vatovitá dužina. Lupene sú biele. Hlúbik je hore stenčený, dolu hľuzovito zhrubnutý, v dospelosti dutý. Bedľa rastie na okrajoch listnatých aj ihličnatých lesov.
Plávka modrastá (Russula cyanoxantha) výborná jedlá huba, z plávok jedna z najlepších. Klobúk je za mladi guľovitý, v dospelosti plocho rozprestretý, v strede vtlačený, za vlhka slizký, čiernosivý, v strede bledší. Lupene sú biele. Hlúbik je tvrdý, biely, v dospelosti špongiovito vypchatý. Plávka rastie v listnatých aj ihličnatých lesoch.
Rýdzik pravý (Lactarius deliciosus) je najchutnejším druhom rýdzika. Klobúk je za mladi klenutý s podvihnutým okrajom, neskôr plochý, v strede vtlačený, v dospelosti až lievikovitý, tehlovooranžový, s tmavšími pásikmi. Lupene na otlačených miestach zozelenejú. Hlúbik je valcovitý, červenooranžový, za mladi pórovitý, neskôr dutý a krehký. Rýdzik rastie v ihličnatých lesoch, najmä pod mladými smrekmi.
Kuriatko jedlé (Cantharellus cibarius) je veľmi chutná huba. Klobúk je v mladosti mierne klenutý, neskôr plochý a napokon lievikovito preliačený so zvlneným okrajom, žltý. Hlúbik je hrubý, valcovitý, smerom ku klobúku sa rozširuje tak, že prechádza plynule do klobúka. Kuriatko rastie v ihličnatých aj listnatých lesoch.
Pečiarka poľná (Agaricus camprestris), ľudovo šampión, je výborná jedlá huba vhodná na akúkoľvek úpravu. Klobúk je spočiatku guľovitý, v dospelosti plochý, hodvábne vláknitý. Lupene sú za mladi ružové, v dospelosti čiernohnedé. Hlúbik je valcovitý, hrubý, biely, v hornej tretine má biely blanitý prsteň. Pečiarka je typická huba lúk a pasienkov.

Rúrkovité huby
Z húb, ktoré majú namiesto lupeňov na spodnej strane klobúku rúrky (póry), sú najznámejšie a najchutnejšie hríby (týmto pojmom sa často nesprávne pomenuváva celá ríša húb). Nepochybne najznámejším druhom je hríb dubový (Boletus aestivalis), ľudovo dubák. Klobúk je za mladi polguľovitý, v dospelosti plocho rozprestretý. Rúrky sú najprv biele, neskôr žltozelené. Hlúbik je takmer súdkovitý, v dospelosti valcovitý. Dubák rastie v listnatých a zmiešaných lesoch.
Kozáky (Leccinum) sú všetky výborné jedlé huby. Druhové pomenovanie vychádza zväčša z pomenovania stromov, v ktorých blízkosti sa kozáky nachádzajú a z ktorými žijú v symbióze (mykoríza) (napr. kozák brezový, k. topoľový, k. osikový, k. dubový). Kozák brezový (Leccinum scabrum) rastie najčastejšie pod rozličnými druhmi briez. Klobúk je najprv polguľovito klenutý, neskôr zvoncovito klenutý, žltohnedý až tmavohnedý, za vlhka slizký. Rúrky sú belavé až krémové. Hlúbik je valcovitý, hore stenčený, pokrytý odstávajúcimi sivočernastými šupinkami.
Kozák osikový (Leccinum aurantiacum), alias janík, rastie najčastejšie pod osikami v lese aj mimo lesa. Klobúk je najprv takmer guľovitý, neskôr klenutý, červenooranžový, za vlhka mierne slizký. Rúrky sú belavé až sivasté s olivovým odtieňom. Hlúbik je za mladi bruškatý, neskôr valcovitý, pokrytý šupinkami.
Zo suchohríbov sú u nás najbežnejšie suchohríb plstnatý (Xerocomus subtomentosus) a suchohríb žltomäsový (Xerocomus chrysenteron). Oba druhy sú chutné jedlé huby. Suchohríb žltomäsový je však menej hodnotný, lebo má mäkkú a rýchlo hnijúcu dužinu, ktorá býva často napadnutá larvami hmyzu. Klobúk tohto druhu je sivohnedý s olivovým odtieňom, za suchého počasia rozpukaný na políčka. Suchohríb plstnatý má klobúk matný, olivovohnedý, za sucha je tiež rozpukaný. Hlúbiky obidvoch druhov sú valcovité, dolu stenčené, žlté až červenohnedé.
Medzi jedovaté "pórovité" huby patrí hríb satanský (Boletus satanas). Klobúk je belavý, často so zelenkastým odtieňom. Rúrky sú najprv žlté, neskôr karmínovočervené. Jedovatosť hríba satanského je kvôli svojmu pomenovaniu často preceňovaná na úkor iných, nebezpečnejších jedovatých húb. Nezapríčiňuje smrteľné otravy.



« Vyššie huby
Lišajníky
Lišajník predstavuje symbiózu hubových vláken s niektorými riasami alebo sinicami. Hlavnou zložkou lišajníka je huba (nazýva sa mykobiont), ktorá dodáva vodu a minerálne látky. Riasa alebo sinica (nazýva sa fotobiont) tvorí vo fotosyntéze cukry a iné organické zlúčeniny. Lišajníky sa rozmnožujú výnimočne pohlavne, častejšie úlomkami stielky, ktorá môže mať rôzny tvar:
• kôrovitá - nedá sa oddeliť od podkladu bez poškodenia
• lupeňovitá - o podklad sa prichytáva na viacerých miestach
• kríčkovitá - k podkladu je prichytená na jednom mieste
• slizovitá - má rôsolovitú konzistenciu a neurčitý tvar
Systém lišajníkov
V minulosti sa lišajníky zaraďovali spočiatku medzi rastliny, neskôr boli zaradené v rámci ríše húb do skupiny Lichenes. Dnes nemajú lišajníky v systéme osobitné postavenie, klasifikujú sa podľa hubovej zložky, tzn. že sa lišajník zaradí tam, kde je zaradený príslušný mykobiont tvoriaci symbiotický organizmus. Najviac lišajníkov sa nachádza v triede vreckatých húb (Ascomycetes), menej v bazídiomycétach (Basidiomycetes) a iba mizivé percento v ostatných triedach húb. Zaradenie fotobionta pri klasifikácii lišajníkov nie je podstatné. Najčastejšie sa jedná o druhy zo skupiny zelených rias, ale pomerne hodne sú zastúpené aj sinice.

Výskyt a význam lišajníkov
Lišajníky sú z pohľadu niektorých vedcov fylogeneticky pomerne mladé organizmy. Vychádza sa pritom z toho, že sa nenašli ich staršie fosílne nálezy. Prinajmenšom ale niektoré druhy musia byť hodne staré, lebo v súčasnosti sa vyskytujú na vzdialených miestach (napr. pľuzgierka islandská (Cetraria islandica) sa vyskytuje na severnom póle, v tropických horách, a aj na južnom póle). Rozšírenie niektorých druhov dokonca naznačuje, že sa v minulosti museli na Zemi objaviť ešte pred rozpadom Gondwany.
Predpokladá sa, že vo svete sa nachádza približne 20 000 druhov lišajníkov. Na Slovensku je ich známych zhruba 1500.
Lišajníky osídľujú extrémne stanovištia a sú dôležitým zdrojom výživy pre živočíchy, ktoré v takýchto nehostinných podmienkach žijú (hlavne soby). Neznášajú však znečistené prostredie, a preto sú prirodzenými bioindikátormi čistoty životného prostredia. Na Slovensku vplyvom znečistenia vyhynulo už asi 40% druhov lichenizovaných húb a ostatné sú ohrozené. Len málo druhom sa darí aj v takýchto podmienkach.
V prírode hrajú lišajníky dôležitú úlohu v prirodzených ekosystémoch, lebo tvorbou rôznych organických kyselín narúšajú skalný podklad a začínajú proces tvorby pôdy. Využívajú sa vo farbiarstve, voňavkárstve, v ľudovom liečiteľstve. Majú fungicídne (ich výlučky zabíjajú škodlivé huby) a cytostatické účinky (zabraňujú rastu nádorových buniek).
Ich negatívnou stránkou je to, že svojou aktivitou nenarúšajú len prirodzený skalný podklad, ale môžu takto narúšať aj budovy alebo kultúrne pamiatky (sochy a pod.). Tieto objekty však v súčasnosti viac poškodzujú kyslé dažde.

Reagovať na správu

portret

Ešli atlasár, mykológ 28.2.2011 10:29

Možno to niekoho zaujme

Reagovať na správu

portret

Vlado B. atlasár 28.2.2011 10:44

Pali, nemáš čo robiť?

Reagovať na správu

portret

rudolf2 pokročilý 28.2.2011 10:47

Dobre robíš, rád si prečítam.

Reagovať na správu

portret

Ešli atlasár, mykológ 28.2.2011 10:51

píšem si učebnicu

Reagovať na správu

portret

Rados3berny 28.2.2011 20:10

Veľmi dobre spracované základy mykológie.
Teším sa na pokračovanie

Reagovať na správu

portret

virtue205 atlasár, moderátor 3.3.2011 09:25

Zaujimave a poucne, dakujeme Ešli za informacie

Reagovať na správu

portret

Martula pokročilý 3.3.2011 14:16

Zaujalo, ďakujem.

Reagovať na správu

portret

fugi 5.3.2011 18:04

urcite zaujalo (aj mna)

Reagovať na správu

portret

babrli 6.3.2011 00:12

Dobre sa to číta. Starí ľudia hovorili, že huby sú mäso chudobných.Ako vidno, nemali ďaleko od pravdy.

Reagovať na správu

portret

Pavel23 9.3.2011 10:32

Dobrá práce.Užitečné shrnutí nejenom pro školy a začátečníky.

Reagovať na správu

portret

Martin 7.4.2017 14:08

Dobrý deň, chcel by som sa spýtať, na použité informácie v článku. Píšem totiž bakalársku prácu o hubách a niektoré časti by som rád použil, nakoľko ma Váš článok zaujal.

Reagovať na správu

portret

milli64 pokročilý 7.4.2017 16:16

ďakujeme ! Ešli si šikovný

Reagovať na správu

portret

soldanelka pokročilý 7.4.2017 20:55

Zaujali ma informácie o lišajníkoch. Ďakujem. Pekná štúdia.

Reagovať na správu

portret

vlkodlak mykológ 8.4.2017 01:49

Ahoj Ešli, klasické třídění organismů už dávno neplatí, v posledních cca 20 letech se významně změnilo na základě molekulárních analýz. Tím pádem nám přestávají stačit šuplíky (nomenklatorické ranky), takže je obtížné některé skupiny pojmenovat nebo jim dát patřičný rank (taxonomickou úroveň). Pořád se s tím šoupe.

Např. Oomycety byly vcelku jasně divné kvůli celulóze v buněčné stěně a skutečně se ukázalo, že patří úplně jinam. Viz např. zde: https://en.wikipedia.org/wiki/SAR_superg...

Hlenky se zcela rozpadly na několik nepříbuzných vývojových linií, patřících do různých skupin.

A houby nám dnes patří do skupiny Ophistokonta, spolu s živočichy a dalšími skupinami: https://en.wikipedia.org/wiki/Opisthokon... Zde vidíš, jak nízko je v dnešním fylogenetickém systému bývalá (třetí) říše.

P.S. Zdroje jsem dal jen pro ukázku Wiki.

Reagovať na správu

portret

Palo70+ 8.4.2017 11:06

Rád som si prečítal. Možno by sa (v tej učebnici ) mohlo spomenúť, že medzi rúrkovitými sú aj také, ako napríklad trúdnik klobúčkatý alebo sírovec obyčajný, ktoré nepatria do čeľade hríbovitých.

Reagovať na správu

portret

J. Č. mykológ, atlasár, moderátor 8.4.2017 18:56

Toto ale asi nebude originálny zdroj informácií, tak pozor na správne odcitovanie. Nápadne podobný text je tu: https://www.biopedia.sk/huby/lisajniky

Reagovať na správu

portret

Ešli atlasár, mykológ 8.4.2017 20:05

Ďakujem Radime za reakciu.
To bolo dávno čo som sem dal. Označil by som to ako irelevantné, ale neviem ako.

Reagovať na správu

portret

vlkodlak mykológ 15.4.2017 16:52

Aha, nevšiml jsem si data přidání

Reagovať na správu