Úvodná stránka » Diskusné fóra » Diskusie o hubách »

jedovaté huby - príspevok Ivona Kautmanová Prečo sú huby jedovaté?

Prečo sú huby jedovaté?
14.8.2008 10:01:12 | * q
| Počet zobrazení: 3382x

|
Odpovedá Ivona Kautmanová.
Slovenské národné múzeum

Huby sú jedovaté, pretože obsahujú toxické látky – jedy. Ľudia si však oddávna kládli otázku, prečo huby takéto látky obsahujú. Veľmi často to pripisovali zlým úmyslom nejakej vyššej moci (diabla, bosoriek, čarodejníkov). Huby sa spájali s temným lesom, temnými silami, jedovatými živočíchmi, hadmi, ropuchami a smrťou. Rímsky prírodovedec Plinius tvrdil, že jedovaté huby rastú z hrdzavého železa, hnilého plátna, ale najmä v tesnej blízkosti hadích príbytkov, kde vznikajú zo slizu stromov a dažďa.
Dnes vieme, že huby sú zvláštne organizmy na pomedzí medzi rastlinami a živočíchmi, ktoré majú v prírode nezastupiteľné miesto, pretože okrem baktérií sú jediné, ktoré dokážu rozkladať celulózu a vracať ju späť do kolobehu živín. Prečo sú však jedovaté? Správna odpoveď je, že to nevieme. Existuje však viacero predpokladov.
Mykotoxíny sú väčšinou druhotné metabolity, vedľajšie produkty látkovej výmeny húb, niektoré sú vylučované ako odpad, iné majú v živote húb zvláštny význam. Podobne ako sa jedovaté rastliny produkciou toxínov bránia proti ohrýzaniu živočíchmi, aj huby sa svojimi jedmi pravdepodobne niekedy bránia tomu, aby ich skonzumovali. Nie je to celkom isté, pretože najväčšími „konzumentmi“ húb sú larvy rôzneho hmyzu a slimáky, ktoré však napádajú jedovaté druhy práve tak často ako jedlé.
Oveľa pravdepodobnejšia je hypotéza, že huby pomocou mykotoxínov bojujú svoje „chemické vojny“ o životný priestor s inými pôdnymi mikroorganizmami a paradoxne, najčastejšie práve s hubami a baktériami. Huba, ktorá osídli určitý substrát, vylúči do okolitého prostredia látky, ktorými bráni v raste iným organizmom, aby s ňou nemohli súperiť o živiny. Tie na to reagujú vylučovaním iných látok oslabujúcich pôvodného obyvateľa, ktorý použije silnejšie zbrane, a tak ďalej, až kým sa nenastolí obvyklá rovnováha, alebo jeden z bojovníkov nevyhrá. Asi najznámejším príkladom takéhoto druhotného metabolitu je penicilín, ktorým huba (Penicillium) bojuje proti baktériám, čo následne využíva človek v boji s bakteriálnymi infekciami.
Inou možnosťou je, že parazitické druhy húb využívajú toxíny pri kolonizácii svojho hostiteľa, ktorým môže byť iná huba, rastlina alebo živočích. Sú známe aj prípady, keď huba, napríklad hliva ustricovitá (Pleurotus ostreatus), vláknami podhubia v pôde aktívne loví drobné živočíchy, ako sú háďatká, a účinne si pritom pomáha toxickým ostreatínom.
A aké toxíny vlastne huby obsahujú? Skutočnou čiernou kráľovnou jedovatých húb Európy je nenápadná huba s príjemne znejúcim menom muchotrávka zelená (Amanita phalloides). Iné národy pre túto hubu vymysleli priliehavejšie pomenovania, ako napríklad „anjel smrti“, ,,vraždiaca muchotrávka“, či „vretenicovitá huba“. Ešte aj dnes má táto huba na svedomí 90 – 98 percent smrteľných otráv hubami v Európe. O jedovatosti muchotrávky zelenej si urobíme najlepšiu predstavu, ak porovnáme účinnosť jej jedov s inými jedovatými látkami. Tak napríklad faloidín, ktorý muchotrávka obsahuje, je asi stokrát jedovatejší ako arzenik a desaťkrát jedovatejší ako povestné kyanidy, príbuzný falín je ešte účinnejší. Posledný z trojice jedov je amanitín. Ak by sme ho porovnávali s jedom najjedovatejších hadov sveta, tak by ho v jedovatosti predstihol len jed morského hada mornára a austrálskeho tajpana, po ktorých uhryznutí nastáva smrť za niekoľko minút. Kobra indická a naša vretenica za muchotrávkou zelenou v jedovatosti ďaleko zaostávajú. Na smrteľnú otravu dospelého človeka celkom stačí jedna plodnica strednej veľkosti.
V každom hubárskom atlase bývajú podrobne rozpísané najčastejšie príčiny a príznaky otráv hubami, od smrteľných amatoxínov a falotoxínov muchotrávky zelenej (Amanita phalloides), cez kyselinu iboténovú a muscimol muchotrávky červenej (Amanita muscaria), muskarín strmuliek (Clitocybe) a vláknic (Inocybe), až po orelanín pavučinovca plyšového (Cortinarius orellanus), ktorý zabíja často až niekoľko týždňov po požití.
Menej toho však vieme o dlhodobom pôsobení niektorých látok obsiahnutých v hubách. Tieto látky vyvolávajú alergie, môžu byť mutagénne či karcinogénne a niekedy mechanizmus ich účinku ani nepoznáme. Jednou z takých húb je napríklad čechračka podvinutá (Paxillus involutus). Pri opakovanej konzumácii vyvoláva tvorbu protilátok, ktorá môže vyústiť až do silnej alergickej reakcie a hemolytickej anémie (rozpadu červených krviniek), so smrteľnými následkami v dôsledku zlyhania obličiek a pečene. V starších atlasoch býva čechračka označovaná ako „jedlá a chutná“.
Aj ušiak obyčajný (Gyromitra esculenta) obsahuje viacero záhadných toxínov. Niektoré sú termostabilné a zdá sa, že majú schopnosť akumulovať sa v organizme počas niekoľkých dní. Preto sa môže stať, že človek, ktorý ušiaky konzumuje veľa rokov, odrazu podľahne otrave, ak ich zje viackrát po sebe. Okrem toho sa v ušiakoch nachádza gyromitrín, ktorý sa teplom uvoľňuje, takže dokonale uvarené ušiaky ho už neobsahujú. Sú však známe prípady kuchárov, ktorí sa otrávili vdychovaním príjemne voňajúcich jedovatých pár pri ich varení. Akoby ani to nestačilo, ušiaky (aj jedlý ušiak obrovský) obsahujú aj karcinogénne hydrazíny, a preto dnes odborníci odporúčajú radšej nejesť ani „jedlé“ druhy ušiakov.
Čírovka zelenkastá (Tricholoma equestre) je na celom svete obľúbená a často zbieraná jedlá huba. A predsa sú známe prípady, keď konzumácia tejto huby vyvolala takzvanú rhabdomyolýzu – rozpad buniek kostrového svalstva, ktorých obsah sa následne uvoľňuje do krvi a môže vyvolať komplikácie, vedúce k zlyhaniu niektorých životne dôležitých orgánov a smrti. Príčiny týchto otráv nie sú známe, zdá sa však, že aj tu môže byť hlavnou príčinou opakovaná konzumácia väčšieho množstva huby v priebehu niekoľkých dní.
Iba v posledných rokoch získavame viac vedomostí o možnom mutagénnom a karcinogénnom účinku niektorých druhov húb, často považovaných za jedlé (napríklad niektoré druhy pálivých rýdzikov), toxické hydrazíny a im príbuzné látky sú však našťastie väčšinou termolabilné, a aj tie, ktoré varu odolávajú, náš imunitný systém bez problémov zvláda. Zrejme teda nie je dôvod k väčším obavám z konzumácie overených, tradične zbieraných druhov húb, opatrnejšie však treba pristupovať k experimentovaniu s novými, nevyskúšanými druhmi húb.