Úvodná stránka » Diskusné fóra » Iné diskusné témy »

Slovákom

Teda predovšetkým tým, ktorí slovenčinu považujú za svoj materinský jazyk. Tým, čo Slovákmi nie sú a slovenčinu predsa používajú, tým patrí uznanie a chvála, nie nasledovné riadky.
Diskusie o jazykových súvislostiach sa tu opakujú takmer pravidelne, vždy však vyznejú akosi naprázdno a bez dohody – čiže sú takmer zbytočné. Jedno pozitívum im však uprieť nemožno - ukazujú na náš veľmi často nezdravý vzťah k tomu, čo sa v jazyku považuje za normu a k vlastnému jazyku vôbec. Nemám v úmysle hovoriť o činnosti Jazykovedného ústavu Ľ. Š., ani iných oficiálov, napriek tomu, že práve oni majú na tomto stave leví podiel. Neplánujem hovoriť ani o tom, čo je správne a čo nesprávne. Naším (celkom úmyselne to nenazvem problémom) – teda naším kľúčovým slovom je - KULTIVOVANOSŤ. Reč bude pochopiteľne o kultivovanosti pri používaní jazyka.
Radi a často sa tu odvolávame na prírodu, pripomeniem teda známe príslovie o vtáčom perí a o ľudskej reči. Ak sa podľa kultivovaného prejavu sa dá poznať kultivovaný, kultúrny človek, opačne sa dá za ledabolým, lajdáckym prejavom vytušiť nedbajstvo, či lajdáctvo. Platí to tak pre prejavy hovorené ako aj prejavy písomné. Keďže sa na týchto stránkach máme možnosť poznať predovšetkým z písaných správ a komentárov, budú sa moje poznámky týkať predovšetkým písomného prejavu. Na ten sa kladú vyššie formálne nároky, preto sme aj na prehrešky voči nemu obyčajne citlivejší a netolerujeme v ňom veci, ktoré nám v hovore neprekážajú.
V prvom rade kultivovanosť vo vyjadrovaní nie je nijako nedosiahnuteľná úroveň, je to v podstate len a len otázka sebadisciplíny. Priemerne vzdelanému človeku je ťažko pochopiť ako možno v jednoriadkovej správe urobiť dve i tri chyby, pričom to vôbec nie sú iba preklepy. Ťažko sa chápu argumenty typu "ponáhľal som sa" ako ospravedlnenie chýb, ktoré sa dajú odhaliť jediným pohľadom a opraviť dvomi-tromi ťukmi do kláves. Tak isto sa nedá pochopiť, že si niekto nepamätá správne tvary bežne používaných slov. Tu nehovorím o správnych či nesprávnych slovách, ale o správnych tvaroch slov, o tvaroch, ktoré predpisuje gramatika a o ktorých sa proste nediskutuje.
Späť ale k našej téme. Rôzne používame napríklad slovo PLESEŇ. Niektorí aj PLIESEŇ. Otázka by tu však nikdy nemala stáť ktoré z tých dvoch slov je správne a ktoré nie, pretože odpoveď je len jedna. Obidve sú slovenské, teda obidve sú správne. (Pretože správne môžu byť iba v slovenčine a v nijakom inom jazyku.) Celkom iného druhu je však otázka, ktoré z nich použijeme, alebo ktoré vôbec budeme používať. Tu je už dobre uvedomiť si, že napríklad všetky odvodeniny sú utvorené len s kmeňom PLES- (plesnivieť, plesnivý plesnina, plesňový, plesnivec atď.) a nikdy nie PLIES-, čo znamená, že slovo PLIESEŇ je vlastne v celom tomto rade príbuzných slov osihotené, teda istým spôsobom nenáležité. Znamená to, že väčšina po slovensky hovoriacich ľudí práve tvary s kmeňom PLES- prijíma ako bežné, čiže také, ktoré sa nijakým spôsobom neodchyľujú od normy, od toho čo bolo prijaté a čo je považované za normálne, čo je bezpríznakové. Vyjadrovať sa kultivovane, znamená vyjadrovať sa i s ohľadom na druhých tak, aby to tým druhým pripadalo bežné, nevýstredné, aby to neodvádzalo pozornosť od toho o čom sa hovorí a neupriamovalo pozornosť na hovoriaceho a na slová ktoré používa. Slovom vyjadrovať sa tak, aby nič neprekážalo vnímaniu obsahu. Aj takto možno kultivovanosť v jazyku prejaviť.
Kultivovanosť je ešte aj o čomsi inom. Ak idem gratulovať priateľovi, alebo ešte lepšie priateľke, tým, že si zoberiem kravatu a vôbec oblečiem sa nekaždodenne, vyjadrím jej istú mieru rešpektu a úcty. Rovnako možno istú mieru rešpektu a úcty prejaviť každému s kým hovoríme, každému kto bude čítať akýkoľvek náš písomný prejav, list či príspevok v tejto diskusii tým, že svojmu prejavu dáme náležitú podobu a zbavíme ho chýb. Platí to aj opačným smerom. Nevhodným oblečením možno vyjadriť buď opačné pocity, postoje, alebo ich absenciu čiže ľahostajnosť. Nekultivovaným vyjadrovaním sa hoci aj nevedomky vyjadruje ľahostajnosť možno až neúcta voči tým, ktorým je náš prejav určený. Preto sa nemožno diviť nikomu, kto na takéto chyby reaguje a opravuje ich. Môže pritom vychádzať z nesprávnych informácií, môže existujúce informácie nesprávne chápať či nesprávne interpretovať, môže sa i mýliť, ale každá taká reakcia ukazuje, že ho vlastne nekultivovaný prejav v menšej či väčšej miere uráža.
Nekultivované vyjadrovanie prezrádza i neúctu, či ľahostajnosť voči jazyku ako takému a koniec koncov i k tomu čo prostredníctvom jazyka produkujeme alebo trebárs len prezentujeme, teda i k vlastnej práci. Táto neúcta k vlastnej práci a k jej výsledkom každého niekam zaraďuje. Možno potom od iných čakať, že si budú vážiť to, čo si nevážime my sami? Možno od iných čakať, že si budú vážiť našu reč, ak si ju nevážime my sami? Nebudeme pre nich vždy len mrcha vtáci čo si špinia do vlastného hniezda?
Každému, kto toto veľdielo dočítal až sem patrí moja vďaka. A ešte – musel som povedať týchto pár poznámok k téme, na ktorú by sa žiadala napísať pre začiatok prinajmenšom jedna kniha.

nahuby.sk

Slovákom