Nahuby.sk

KOPČEKÁRSKA

Mám ja jednu lokalitu, lokalitu mám,
poznám k nej i súradnice, komuže ich dám?
Nikomu inému, ak, tak len hnilému,
kebyže ho znám.

V celom kraji hnilého však poznám iba seba,
zľahčujem si všetko možné vždy keď je to treba.
Ľahkú obuv, ľahký odev, ľahký batoh nosím,
ľahké dievky vážia málo, len také si prosím.

Vydražil som na eBayi Canon EOS päťdesiatku,
pretože môj kompakt Sony životnosť mal veľmi krátku.
So skenerom žiadnu hubu v lese zrejme necvaknem,
aj keby to išlo, tak si k danej hube nekľaknem.

Mám špeciálne zásady ako huby fotiť,
čo sa budem po ležiačky za foťákom potiť?
Čo si budem krk vykrúcať, ortopéd ma desí,
preto chodím do kopcov, sú tam krajšie lesy.

A to z toho dôvodu, že kopčekov tam hojno,
ak nenájdem čo i jeden, výlet je na h****.
V hustej tráve huby fotiť, ee, to ja nemusím,
a nieže len nemusím, ja to ani neskúsim.

Načo nosiť igelit? Iba miesto zaberá,
vždy sa iba pýtam, „čo s tým“, presne ako Habera
Lebo kým ho rozložím, odídu mi batérie,
je to vec, čo každého fotografa nas*rie.

Keď mi niekto káže fotiť v prirodzenom prostredí,
nečakám a bez váhania ukážem mu prostredník.
Zelené či belasé pozadie tam musí byť,
bo si nechcem halúzkami žiadne foto zohaviť.

Sáčok z Deka, stará veka, suché lístie, kus papeka,
pri viacerých z týchto vecí kompaktista nenarieka.
Ale fotiť zrkadlovkou, to je iná káva
vtedy objekt fotografa na kopček sa dáva.

Kopčeky sú rôznorodé, to už každý školák vie,
machnaté a nemachnaté základné je delenie.
Nemachnatý delíme na prírodný a umelý,
vedrový je špeciálny typ – len aby ste vedeli.

Vie to Cyril, Metod, Mirka, poznajú to zo školy,
metodiku Cyril zvláda, vôbec ho to nebolí.
Cyriliku Metod pozná, návod spolu študujú,
no a Mirka dobre fotí, chlopi sa len čudujú.

Vráťme sa však ku kopčeku, bez neho to nesmie byť,
dôležité je naň objekt opatrne presadiť.
Dierky spraviť paličkou, huby do nich vlákať,
odsadiť ich od pozadia, no a už len cvakať.

Nie iba to dámske pozadie je dôležité,
pri fotení na kopčeku tiež musí byť presne šité.
Kto chce fotiť „houby v noci“, blesk mu isto postačí,
taký človek dobre fotí, až pokým spúšť nestlačí.

Kopčekárstvo gradáciu má, zatiaľ však len slabú,
teraz všetci zeminu na svoj kopček hrabú.
V budúcnosti – to je isté – kopček bude málo,
v móde bude niečo nové, čo by za to stálo.

Na kopčeku fotiť hubu už nebude sláva,
presadiť ju na Sitno väčšiu nádej dáva.
O najlepšie foto iba tí dvaja sa budú biť,
ktorí zvládnu na vysokom kopci hubu odfotiť.

Záruby či Poľana? To je všetko slabota,
každý správny kopčekár sa na výšiny namotá.
Ten kto zvládne Lomničák a nemá potom žiadny strach,
s poľnou plnou objektívov vyberie sa na Gerlach.

NEDEĽNÁ CHVÍĽKA POÉZIE (3/2009)