O živote húb
Huby sú organizmy. ktoré sa od zelených rastlín líšia nielen zovňajškom, ale aj chemickým zložením a svojím vývinom. Tvoria rozsiahlu skupinu organizmov a 
mikroorganizmov, ktoré sú klasifikované do samostatnej ríše, lebo nepatria ani medzi rastliny, ani medzi živočíchy.
Zelené rastliny môžu pomocou chlorofylu (listová zeleň) za súčinnosti slnečného svetla utvárať z neústrojných látok látok ústrojné, potrebné na stavbu svojho tela. Na výživu im stačí zväčša iba pôda, svetlo, teplo, vzduch a voda. Rásť môžu kdekoľvek. Huby nemajú chlorofyl, a preto nemôžu žiť z nerastných látok. Pre svoj život potrebujú ústrojné látky, ktoré utvorili rastliny alebo živočíchy. Preto huby nachádzame najmä v lesoch, kde je veľké množstvo hnijúcich organizkých látok, ktoré im poskytujú výživu.
Najvýznamnejšia činnosť húb v prírode spočíva v tom, že rozkladajú organické hmoty a vracajú opäť do ovzdušia uhlík v podobe CO2, ktorý môžu zelené rastliny prijímať a tvoriť z neho svoje telá. Podľa spôsobu života rozdeľujeme huby na saprofytické a parazitické. Väčšina húb žije saprofytickým spôsobom, čo znamená, že čerpajú výživu najčastejšie z mŕtvych častí rastlín (lesný humus, odumreté drevo, lístie a pod.). Niektoré huby zasa žijú parazitickým spôsobom a cudzopasia na živom tele rastlín a živočíchov.
Ďalej rozoznávame podľa spôsobu života ešte saproparazitické huby, ktoré spočiatku žijú ako saprofyty na odumretých častiach stromu a neskôr, keď sa postupne rozrastajú, ich mycélium prechádza aj do živých častí stromu a začínajú cudzopasiť. Takto postihnutý strom za istý čas úplne zničia.
Veľké množstvo saprofytických húb sa svojím životom viaže na určité druhy zelených rastlín. Toto spolunažívanie húb s vyššími rastlinami nazývame mykorízou. Jemné mycéliové vlákna mykoritických húb opletajú tenké korienky stromov, alebo do nich vnikajú a odoberajú im určité látky potrebné pre svoj vlastný život bez toho, že by to ich stromovým partnerom viditeľne škodilo. Naopak, mycélium takýchto húb dodáva stromom ako protihodnotu látky, ktoré sú užitočné pre ich vlastný život. Ako vidíme, spolunažívanie húb s korienkami stromov je obojstranne prospešné.
Najlepší príklad mykorízy nám poskytujú rozličné druhy hríbovitých húb. Niektoré masliaky rastú iba pod smrekovcami, iné zasa pod borovicami a sú aj také, ktoré si vyberajú iba niektoré druhy borovíc. Väčšina kozákov sa mykorízou viaže na listnaté stromy (osika/kozák osikový, breza/kozák brezový, topoľ biely/kozák topoľový, hrab/ozák hrabový), ale niektoré tvoria mykorízu aj s ihličnatými stromami (borovica sosna/kozák sosnový, smrek/kozák smrekový). Muchotrávky sú taktiež mykoritické huby, avšak niektoré z nich žijú spoločne s listnatými aj ihličnatými stromami.
Huby sa na rozdiel od zelených rastlín rozmnožujú rozličnými typmi výtrusov, ktoré vznikajú vo výtrusorodnom rúchu na plodniciach alebo aj mimo plodníc. Výtrus je rozmnožovacie jednobunkové alebo viacbunkové teliesko. Podobá sa semenu zelených rastlín, avšak líši sa od neho tým, že nie je viditeľné voľným okom, ani neobsahuje zárodok (embryo). Ešte na začiatku tohto storočia sa považovali huby za organizmy, ktré sa rozmnožujú iba nepohlavne. Neskoršie výskumy však ukázali, že pohlavnosť sa v rozličných obmenách vyskytuje nielen u 'nižších', ale aj pri 'vyšších' hubách. V nasledujúcom odstavci sa pokúsime schematicky načrtnúť spôsob ich rozmnožovania.
Vlastné telo húb sa skladá z hustej povrazcovitej spleti hýf. Tento útvar môžemem voľným okom pozorovať ako biele pavučinové vlákna, ktoré nazývame mycéliom lebo podhubím. Za istých podmienok môže mycélium tvoriť plodnice, teda huby v populárnom ponímaní, ako ich poznajú praktický hubári. Plodnica je iba reprodukčným orgánom huby (práve tak ako šiška na smreku, jablko na jabloni apod.). Bazídiové huby z rodu pečiarkotvarých - Agaricales - tvoria zväčša klobúkaté plodnice. Na spodnej strane klobúka takejto plodnice býva rúrkovitý alebo lupeňovitý hymenofor (rúchonos). Rúrky alebo lupene sú vystlané hyméniom (výtrusorodným rúchom), ktoré má určitú skladbu. Tam sa na bazídiách tvoria zvyčajne 4 výtrusy (niekedy iba dva), ktoré sa zovňajškom od seba nelíšia, avšak nie sú rovnakej fyziologickej povahy, resp. pohlavia. Dva a dva sa od seba navzájom fyziologicky líšia. Keď výtrusy dozrejú, oddelia sa od bazídia a vypadnú do voľného priestranstva. Z každého výtrusu, ktorý vyklíči, vyrastie vlákno (hýfa) rozrastajúce sa na podhubie (mycélium). Podhubie, ktoré vznikne z jedného výtrusu, je primárne a nie je schopné tvoriť plodnice. Keď dve primárne podhubia rôznej povahy (niečo ako + a -) splynú (kopulujú), vzniká sekundárne podhubie. Iba toto podhubie je schopné za priaznivých podmienok vytvoriť plodnice, v ktorých sa znova utvárajú vo výtrusorodnom rúchu bazídiá s výtrusmi a celý kolobeh rozmnožovania sa môže opakovať. Tak vznikajú pohlavné výtrusy. Okrem toho sa mimo plodníc a niekedy aj na plodniciach utvárajú nepohlavné výtrusy, tzv. konídiá.
Zdôrazňujeme, že toto je veľmi zjednodušený výklad rozmnožovania bazídiových húb. V skutočnosti je to veľmi zložitý proces, ktorý vyžaduje dôkladné štúdium, ak ho chceme dokonale pochopiť. Možno to usúdiť aj z toho, že jedna plodnica vyprodukuje obrovské množstvo výtrusov (niekoľko miliónov alebo aj miliárd) práve preto, lebo podmienky na ich vyklíčenie sú dosť zložité.
Zdroj: Aurel Dermek, Albert Pilát
Poznávajme huby
Autor článku: Mgr. Roland Baranovič (roland)