Pravidlá pri zbere húb
sipovec 27.2.2014 21:19
Na základe diskusnej témy „Zber húb a drancovanie lesa“ a najmä vašich reakcií, som sa pokúsil spracovať určité pravidlá pri zbere húb, ktoré by mal každý dobrý a slušný hubár dodržiavať. Viem, že je toho oveľa viac a toto je iba stručný náčrt. Berte to ako názor laika, ktorý má aspoň akú - takú snahu zlepšiť náš vzťah k prírode.
1. Okrem domorodcov väčšina z nás chodí na huby autom. Najmä obyvatelia miest majú toho zhonu počas pracovného týždňa plné zuby. Utiekajú sa do prírody a vôbec sa im netreba čudovať. Každý z nás má právo na oddych a relax. Ale treba dodržiavať určité pravidlá a predpisy. § 4 bod 2 ods. 3 Zákona o cestnej premávke č. 8/2009 Z. z. zakazuje vjazd na poľné a lesné cesty, okrem určitých výnimiek a hubárčenie tam nepatrí. Platí to pre všetky poľné a lesné cesty - nespevnené, spevnené dokonca aj asfaltované. Zaujímavé pritom je, že nemusia byť označené zákazom vjazdu. Bloková pokuta za tento priestupok je 150 Euro a v správnom konaní 300 Euro. § 305 bod 2 zákona č. 300/2005 Z. z. /Trestný zákon/ v oblasti s II. a vyšším stupňom ochrany prírody posudzuje vjazd na poľnú a lesnú cestu ako trestný čin so sadzbou väzby 1 rok. Preto netreba vliezť autom až do lesa, ale rešpektovať zákon, dopravné značky a prejsť o 1 - 2 km viac pešo. Veď sme prišli aj na prechádzku, síce spojenú so zberom húb, ale tie 2 km navyše nám, ani našej peňaženke, neuškodia. Nemusíme v lese „kosiť huby priamo z auta“. Takto budú mať aj domáci obyvatelia viac pochopenia pre cezpoľných návštevníkov lesa - prišelcov. A najdôležitejšie je, že neubližujeme prírode.
2. Treba sa držať zásady „zbierame iba tie huby, ktoré 100%-ne poznáme“. Samozrejme jedlé. Nespoliehajme sa iba na jeden poznávací znak a preto huby vyberajme zo substrátu aj s „koreňom“. Na báze hlúbika sú totiž ďalšie určovacie a rozlišovacie znaky. Jamku po hlúbiku prikryjeme lístím, ihličím, trávou, aby podhubie nevyschýnalo. Netreba hazardovať so svojím zdravím, ani zdravím príbuzných, známych, ktorým z nazbieraných húb chceme nejaké darovať.
3. Huby, aspoň nahrubo, čistíme priamo v lese. Na odrezkoch z hlúbikov sú výtrusy a zostanú tam, kde majú. Z masliakov stiahnime kožu z klobúka, aby nám neznečistili ostatné huby. Nazbierané huby v košíku vyzerajú oveľa krajšie keď sú očistené.
Doma budeme mať podstatne menej práce pri ich spracovaní.
4. Keď nájdeme pekný hríb je pravdepodobné, že v jeho blízkosti ich môže rásť aj viac. V žiadnom prípade však „nerozhrabávajme celé okolie“, ale dlaňou omakajme či ho neucítime. Rozhrabávaním lístia, ihličia napomáhame vysychaniu, poškodeniu podhubia a to predsa nechceme.
5. Zbierame iba pekné, zdravé huby bez akéhokoľvek náznaku plesne alebo hniloby. Držme sa zásady „staré hríby nechávame na semeno a miniatúrne pre ďalších hubárov“. Aj skúsenejší hubár si môže hubku vyhrabanú skoro spod zeme /nevyfarbenú/ pomýliť s jedovatým druhom, nakoľko ešte nemá vyvinuté rozlišovacie znaky. Starý hríb nám pri nosení v košíku ešte viac zmäkne, otlačí sa a doma ho môžeme rovno vyhodiť do smetí. Keď sa takto zachovajú všetci, tak každý si príde na svoje. Potlačme v sebe „chamtivosť a pažravosť“.
6. Nazbierajme iba toľko húb, koľko dokážeme spracovať, poprípade urobiť radosť rodine, priateľom a dobrým známym. Bolo by to veľké „barbarstvo“, keby sme nazbierané huby vyhodili do kontajnera len preto, že sme mali „veľké oči“. V lese mohli urobiť viac osohu.
7. Každý dobrý hubár nezbiera chránené huby. Väčšinou sú to ohrozené druhy, ktoré boli vyhlásené za chránené. Nie je to len tak z plezíru. Zachovajme ich aj pre ďalšie generácie.
8. Keď chceme začať zbierať nejaký nový druh huby, tak si ho dôkladne naštudujme v atlasoch. Najmä v nahubáckom, kde je množstvo fotografií z rôznych oblastí, regiónov a biotopov. Zachytávajú aj rôzne odlišnosti od klasického tvaru a sfarbenia. Ak má dvojníka naštudujme si čím sa od seba odlišujú. Najlepšie je požiadať dobrého, skúseného hubára, ktorý daný druh zbiera a konzumuje, aby nám vysvetlil a popísal všetky poznávacie znaky priamo v teréne. Keď ho budeme zbierať sami a zahlodá v nás čo len zrniečko neistoty, tak hubu radšej neberme. Po čase sa z nás stane odborník na daný druh. Len treba trpezlivosť.
9. Ak chceme nám neznámu hubu spoznať, nenazbierajme jej za košík, ale nafoťme ju v biotope, alebo vezmime 1 - 2 plodnice a nafoťme doma. Požiadajme odborníkov o identifikáciu. Ak dodržíme podmienky, ktoré sú na stránke veľmi dobre rozpísané, tak nám ju určia bez problémov. Ak máme v blízkosti hubársku poradňu je to ešte jednoduchšie. Nečudujme sa ale sarkastickým poznámkam, keď naša žiadosť o identifikáciu vyzerá takto: „Nazbierali sme, spracovali sme, skonzumovali sme. Aká je to huba? A nie je jedovatá?“
10. Ďalšou zásadou, ktorú niektorí z nás nedodržiavajú je, „čo do lesa prinesieme, to z neho aj vynesieme“. Týka sa to väčšinou potravín a nápojov, najmä obalov z nich. Do lesa dokážeme doniesť fľašu s vodou, ale prázdnu už nedokážeme vyniesť von. Pre väčšinu z nás je to nepochopiteľné, ale žiaľbohu je to tak. Preto sa v lese správajme tak ako doma. Doma predsa neodhadzujeme obaly z cukríkov, keksov, čokolády a pod. na podlahu, pod stôl, ale do odpadkového koša.
11. V lese sa chovajme slušne. Nekričme, nepúšťajme nahlas hudbu, veď sú tu aj iní ľudia a plašíme tým aj zverinu. Do lesa sme si prišli oddýchnuť a zrelaxovať sa. Veľké „zverstvo“ je rozkopávanie húb, ktoré tzv. „tiežhubári“ nezbierajú. Vôbec ich nezaujíma, že takéto huby niekto iný zbiera, konzumuje a majú aj svoju estetickú hodnotu. Muchotrávka červená mi pripomína peknú primabalerínu, muchotrávka zelená zasa negatívne postavy z rozprávok /ježibaba, černokňažník/.
12. Pamätajme na to, že aj z jedlých húb sa môžeme priotráviť ak ich budeme zbierať do nepriedušných nádob /plastové vedierka/ a igelitových tašiek. Huby v nich sa môžu zapariť. Na zber húb používajme košíky, najlepšie pletené z prútia alebo aj perforované umelohmotné, v krajnom prípade priedušné sieťovky.
13. Každý dobrý hubár by mal mať naštudované aspoň naše najjedovatejšie druhy húb /muchotrávka zelená, biela, končistá, tigrovaná, vláknica Patouillardova, pavučinovec plyšový, hodvábnica veľká, kapucňovka okrovohnedastá/, aby sa im vedel pri zbere bezpečne vyhnúť. Tiež nejedlé dvojníky druhov húb, ktoré zbiera. Mal by tiež poznať základné zásady prvej pomoci pri podozrení na otravu hubami. Pri včasnom zásahu nemusí tragicky dopadnúť ani vážnejšia otrava hubami. Kto to nechce akceptovať, nech radšej nehubárči.
14. Každý hubár by mal mať aspoň základné znalosti o spracovaní nazbieraných húb, aby predišiel problémom po ich konzumácii. Týka sa to najmä skladovania, krájania, tepelného spracovania, sušenia, mrazenia, konzervovania a prípadného konzumovania za surova. Hubárčenie je úžasná záľuba, ale pamätajme na to, že huby dokážu byť aj zákerné. Preto, čím viac o nich vieme, tým lepšie.
P. s. Tým, čo radi „zabúdajú“ v lese fľaše z pálenky, piva, vody, obaly z džúsov, cukríkov, keksov a pod., odporúčam vytlačiť, uložiť do priesvitného obalu a priviazať k hubárskemu košíku! „Milovníci“ auto- motocrosu na lesných cestách si to môžu zavesiť namiesto medvedíka, v zmenšenom formáte, na vnútorné spätné zrkadlo!!!
Veľa zdaru v novej hubárskej sezóne!